PIATA KAPITOLA

PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEK

458    Zjavenie 2:12-17: “A anjelovi zboru v Pergame napíš: Toto hovorí ten, ktorý má ten dvojsečný meč ostrý: Znám tvoje skutky aj to, kde bývaš, kde je trón satanov, a držíš (pevne) moje meno a nezaprel si mojej viery ani vo dňoch, v ktorých svedčil Antipas, môj verný svedok, ktorého zabili u vás, kde býva satan. Ale mám niečo málo proti tebe: že tam máš tých, ktorí držia učenie Balámovo, ktorý učil Baláka, jako položiť úraz pred synov Izraelových, aby jedli obetované modlám a smilnili. Tak máš aj ty takých, ktorý držia učenie mikulášencov, čoho nenávidím. Teda čiň pokánie, ale ak nie, prijdem rýchle na teba a budem s nimi bojovať mečom svojich úst. Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí sborom! Tomu, kto víťazí, dám mu jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku napísané nové meno, ktoré nevie nikto, iba ten, kto ho berie.”       
   

PERGAM

459    Pergamum (staroveký názov) ležal v Mýzii, v krajine zavlažovanej tromi riekami, z ktorých jedna bola spojená s morom. Bol popisovaný ako najslávnejšie mesto v Ázii. Bolo to mesto kultúry, s knižnicou, ktorá bola druhá najväčšia po tej v Alexandrii. A predsa to bolo mesto veľkého hriechu, odovzdané neviazaným rituálom uctievania Aeskulapa, ktorého vzývali vo forme živého hada, ktorý bol usídlený a živený v chráme. V tomto nádhernom meste zavlažovaných hájov, verejných chodníkov a parkov žila malá skupina oddaných veriacich, ktorí neboli oklamaní pozlátkou krásy a desili sa satanského uctievania, ktoré naplnilo to miesto.

VEK

POSOL

461    Použijúc pravidlo, ktoré nám Boh dal pre výber posla pre každý vek, a síce: vyberáme toho, ktorého služba sa najviac približuje k tej prvého posla, Pavla, bez váhania prehlasujeme, že Pergamským poslom je Martin. Martin sa narodil v roku 315 v Maďarsku. Avšak jeho životné dielo bolo vo Francúzsku, kde pracoval ako biskup v meste Tours a v okolí. Zomrel v roku 399. Tento veľký svätý bol strýkom ďalšieho skvelého kresťana, svätého Patrika z Írska.
462    Martin sa obrátil ku Kristovi v dobe, keď robil kariéru ako profesionálny vojak. Bolo to vtedy, keď bol ešte zamestnaný v tomto povolaní, že sa stal ten najpozoruhodnejší zázrak. Je zaznamenané, že nejaký žobrák ležal chorý na ulici mesta, do ktorého bol Martin prevelený. Chlad zimy bol silnejší, ako mohol zniesť, lebo bol veľmi slabo oblečený. Nikto nevenoval jeho potrebám žiadnu pozornosť, až kým nešiel okolo Martin. Keď videl kritickú situáciu tohoto chudobného muža, ale keďže nemal zvyšný odev, vyzliekol si svoj vrchný plášť, rozsekol ho mečom na dvoje a to plátno ovinul okolo mrznúceho muža. Postaral sa o neho, ako najlepšie vedel, a išiel svojou cestou. Tej noci sa mu Pán Ježiš zjavil vo videní. Zastal tam ako žobrák ovinutý v polovici Martinovho odevu. Povedal mu, “Martin, hoci je len začiatočník vo viere, predsa ma odial týmto odevom.” Od tej doby sa Martin usiloval slúžiť Pánovi z celého svojho srdca. Jeho život sa stal sériou divov zjavujúcich moc Božiu.
463     Potom, ako opustil armádu a stal sa vedúcim v cirkvi, zaujal veľmi radikálny postoj voči modloslužbe. Vysekal háje, rozbil obrazy a zrútil oltáre. Keď čelil tvárou v tvár pohanom kvôli svojim činom, vyzval ich takým istým spôsobom, ako to urobil Eliáš prorokom Bála. Navrhol, aby ho priviazali k stromu na jeho spodnú stranu, aby, keď ho zotnú, ho rozdrtil, jedine, že by Boh zasiahol a obrátil by strom, kým by padal. Ľstiví pohania ho priviazali k stromu, ktorý rástol na úpätí hory, a boli si istí, že prirodzená zemská príťažlivosť spôsobí, že strom padne tak, že ho rozdrví. Práve, keď strom začal padať, Boh ho obrátil hore proti všetkým zákonom prírody. Niekoľko utekajúcich pohanov bolo rozdrtených, keď strom na niekoľkých z nich spadol.
464    Historici priznali, že najmenej pri troch príležitostiach vzkriesil mŕtvych vierou v Ježišovo Meno. V jednom prípade sa modlil za mŕtve dieťa. Ako Elizeus, POSOLrozprestrel sa nad dieťaťom a modlil sa. Prišlo znovu k životu a zdraviu. V ďalšom prípade ho zavolali, aby pomohol oslobodiť jedného brata, ktorého odviedli na smrť v dobe veľkého prenasledovania. V čase, keď prišiel, bol už ten úbohý muž mŕtvy. Zavesili ho na strom. Jeho telo bolo bez života a oči vystúpené z jamiek. Ale Martin ho dal dolu, a keď sa za neho pomodlil, ten muž bol navrátený k životu a k svojej jasajúcej rodine.
465    Martin sa nikdy nebál nepriateľov, bez ohľadu na to, kým oni boli. Tak šiel osobne čeliť jednému zlému cisárovi, ktorý bol zodpovedný za smrť mnohých Duchom naplnených svätých. Tento panovník mu nechcel udeliť audienciu, tak Martin išiel za jedným priateľom toho panovníka, istým Damasusom, krutým biskupom Ríma. Ale biskup, ktorý bol formálnym kresťanom falošnej vínnej révy, sa za neho prihovoril. Martin sa vrátil do paláca, ale dvere už boli teraz zamknuté a nedovolili mu, aby vstúpil. Padol na tvár pred Pána a modlil sa, aby sa mohol dostať do paláca. Počul hlas, ktorý ho vyzýval, aby vstal. Keď tak urobil, videl, že sa brány samé od seba otvorili. Vošiel na nádvorie. Ale arogantný panovník neobrátil svoju hlavu a nehovoril s ním. Martin sa znova modlil. Zrazu samovoľne vyšľahol zo sedadla trónu oheň a ten nešťastný vládca z neho rýchle vyskočil. Iste, Pán pokoruje pyšných a povyšuje ponížených.
466    Jeho horlivosť v službe Pánovi bola taká, až bol diabol mocne vyburcovaný. Nepriatelia pravdy najali vrahov, aby Martina zabili. Prišli nepozorovane do jeho domu, ale vo chvíli, keď ho chceli zabiť, napriamil sa a obnažil svoje hrdlo meču. Akonáhle vyrazili dopredu, Božia moc ich zrazu vrhla späť cez miestnosť. Boli v tej svätej a strašnej atmosfére tak premožení, že sa plazili po rukách a kolenách a prosili o odpustenie za útok na jeho život.
467    Príliš často, ak sú ľudia významne používaní Pánom, sa stávajú pyšnými. Ale s Martinom to tak nebolo. Vždy zostával pokorným služobníkom Božím. Jeden večer, keď sa pripravoval, aby vošiel za kazateľňu, prišiel do jeho pracovne žobrák a prosil ho o nejaký odev. Martin poslal žobráka k svojmu hlavnému diakonovi. Namyslený diakon mu prikázal, aby odišiel. Nato sa žobrák vrátil späť k Martinovi. Martin vstal a dal žobrákovi svoje vlastné kvalitné rúcho a vyzval diakona, aby mu priniesol iné rúcho, ktoré bolo horšej kvality. Toho večera, keď Martin kázal Slovo, videlo Božie stádo okolo jeho tela jemnú bielu žiaru.
468    Iste to bol veľký muž, pravý posol toho veku. Nikdy nebol žiadostivý ničoho, len aby sa ľúbil Bohu, žil veľmi posväteným životom. Nikdy nemohol byť prinútený ku kázaniu skôr, dokiaľ sa najprv nemodlil a nebol v takom duchovnom stave, aby poznal a predniesol celú radu Božiu skrze Ducha Svätého poslaného z neba. Často nechával ľudí čakať, zatiaľ čo sa modlil kvôli plnej istote.
469    Len poznanie Martina a jeho mocnej služby môže spôsobiť, že si niekto bude myslieť, že prenasledovanie svätých poľavilo. Nie. Stále boli ničení diablom, skrze prostriedky toho zlého. Boli pálení na hraniciach. Boli pribíjaní na kmene tvárou dolu a boli na nich pustené divoké psy, aby trhali mäso a vnútornosti, nechávajúc obete umierať v hrozných mukách. Nemluvňatá boli vytrhávané z nastávajúcich matiek a hádzané prasatám. Ženské prsia boli odrezávané a ony boli nútené stáť vzpriamene, zatiaľ čo každý tep srdca vylieval krv, až kým sa mŕtve nezrútili. A tá tragédia bola ešte väčšia, ako by sme mohli pomyslieť, keď si uvedomíme, že toto nebola len výhradne práca pohanov, ale mnohokrát to spôsobovali takzvaní kresťania, ktorí cítili, že robia Bohu službu, keď zabíjajú týchto verných vojakov kríža, ktorí stáli na Slove a poslušnosti Duchu Svätému. Ján 16:2: “Vypovedia vás zo synagóg, ba ide hodina, aby každý, kto vás zabije, sa domnieval, že tým koná Bohu službu.” Matúš 24:9: “Vtedy vás vydajú v súženie a budú vás zabíjať a budete nenávidení od všetkých národov pre moje meno.”
470    Znameniami a divmi, mocou Ducha, bol Martin skutočne dokázaný ako posol toho veku. Ale nielenže bol obdarený veľkou službou, ale on sám bol vždy verný Slovu Božiemu. Bojoval proti organizácii. Odolával hriechu na vysokých miestach. Presadzoval pravdu slovom i skutkom a žil život plný kresťanského víťazstva.
471    Jeden životopisec o ňom napísal toto: “Nikto ho nikdy nevidel rozhnevaného, znepokojeného, zarmúteného alebo smejúceho sa. Bol vždy jedným a tým istým, a zdal sa, akoby bol niečím mimo smrteľnosti, nesúc na svojej tvári istý druh nebeskej radosti. Nikdy nebolo na jeho perách niečo iné ako jedine Kristus, nikdy v jeho srdci niečo iné ako len pobožnosť, pokoj a súcit. Často plakal aj nad hriechmi tých svojich ohováračov, ktorí, keď bol on ticho a bol neprítomný, ho napádali zmijovitými perami a jedovatými jazykmi. Mnohí ho nenávideli pre cnosti, ktoré sami nemali a nemohli ich napodobniť, a, žiaľ, jeho najzatrpknutejšími útočníkmi boli biskupi.”

POZDRAV

472    Zjavenie 2:12b: “Toto hovorí ten, ktorý má ten dvojsečný meč ostrý.”
473    Posolstvo pre tretí cirkevný vek začína vychádzať najavo. Tretia scéna tejto odhaľujúcej sa drámy, “Kristus uprostred Svojej cirkvi”, sa začína zjavovať. Hlasom ako trúba Duch predstavuje Toho Jedinečného: “Ten, Ktorý má ten dvojsečný meč ostrý!” Aký ohromný rozdiel je toto predstavenie v porovnaní s dobou, keď Pilát predstavil Baránka Božieho odiateho v posmešnom purpurovom rúchu, ubitého a korunovaného tŕním, hovoriac, “Hľa, váš Kráľ!” POZDRAVTeraz stojí zmŕtvychvstalý Pán kráľovsky odiaty a korunovaný slávou, ‘Kristus, moc Božia’.
474    V týchto slovách: ‘Ten, ktorý má ten dvojsečný meč’, leží ďalšie zjavenie Božstva. Spomínate si, že v Efezskom Veku bol predstavený ako Nemeniaci sa Boh. V Smyrnenskom Veku sme Ho videli ako JEDNÉHO PRAVÉHO Boha a vedľa Neho nebol nikto iný. Teraz, v tomto Pergamskom Veku je ďalšie zjavenie Jeho Božstva predstavené Jeho spojením s ostrým dvojsečným mečom, ktorým je Slovo Božie. Židom 4:12: “Lebo Slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca.” Efežanom 6:17: “A vezmite meč Ducha, ktorým je Slovo Božie.” Zjavenie 19:13 a 15a: “A bol oblečený v rúchu, pokropenom krvou a jeho meno sa zovie: Slovo Božie. A z jeho úst vychádzal ostrý meč.” Ján 1:1-3: “Na počiatku bolo Slovo a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bol Boh. Ten, to Slovo bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo ani jedno z toho, čo povstalo.” 1. Jána 5:7: “Pretože traja sú, ktorí svedčia na nebi: Otec, Slovo a Svätý Duch. A tí traja sú JEDNO.”
475    Teraz môžeme vidieť Jeho spojenie so Slovom. ON JE SLOVO! To je to, kým On je. SLOVO V JEHO MENE.
476    V Jánovi 1:1, kde je napísané, “Na počiatku bolo Slovo,” je koreň, z ktorého dostaneme náš preklad pre ‘Slovo’, ‘Logos’, čo znamená ‘myšlienka alebo poňatie’. Má to dvojitý význam: ‘myšlienka’ a ‘reč’. No, ‘vyjadrená myšlienka’ je ‘slovo’ alebo ‘slová’. Nie je to úžasné a nádherné? Ján hovorí, že poňatie Božie bolo vyjadrené v Ježišovi. A Pavol hovorí tú istú vec v Židom 1:1-3: “Kým za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v prorokoch, za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi (Logos), ktorého ustanovil za dediča všetkého, skrze ktorého učinil aj veky [v angl. “svety” - pozn. prekl.], ktorý súc odbleskom jeho slávy a obrazom jeho podstaty a nesúc všetko slovom svojej moci a učiniac si skrze samého seba očistenie od našich hriechov, posadil sa po pravici Veličenstva na výsostiach.” Boh sa stal vyjadreným v osobe Ježiša Krista. Ježiš bol Vyjadrený Obraz Boží. Opäť v Jánovi 1:14: “A to Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.” Samotná podstata Božia sa stala telom a prebývala medzi nami. Ten Veľký Duch-Boh, ktorému sa nemohol žiaden človek priblížiť, ktorého žiaden človek nevidel alebo na Neho nemohol pozrieť, bol teraz v tele a prebýval medzi ľuďmi, vyjadrujúc im plnosť Božiu. Ján 1:18: “Boha nikto nikdy nevidel, ale jednorodený Syn, ktorý je v lone Otcovom, on nám vysvetlil.” Boh, ktorý príležitostne prejavoval Svoju prítomnosť oblakom alebo ohnivým stĺpom, ktorý srdcia ľudí zasiahol strachom; tento Boh, ktorého srdcové charakterové vlastnosti boli oznámené jedine zjavením slov skrze prorokov, sa teraz stal Emanuelom (Boh s nami) oznamujúcim Samého Seba. Slovo ‘oznámiť’ je z gréckeho koreňa, ktorý často prekladáme ako ‘exegezis’, čo znamená: dôkladne vysvetliť alebo objasniť. To je to, čo Živé SLOVO, Ježiš, učinilo. Priniesol nám Boha, lebo On bol Boh. Zjavil nám Boha s tak dokonalou jasnosťou, že Ján o Ňom mohol povedať v 1. Jána 1:1-3: “Čo bolo od počiatku, čo sme počuli (Logos znamená reč), čo sme videli svojimi očami, na čo sme sa dívali, a čoho sa naše ruky dotýkali, o slove života, (a ten život sa zjavil, a videli sme a svedčíme a zvestujeme vám ten večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám), teda čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali obecenstvo s nami. A naše obecenstvo je s Otcom a jeho Synom, Ježišom Kristom.” Keď sa Boh skutočne zjavil, prejavil sa v tele. “Kto vidí Mňa, vidí Otca.”
477    No, späť v Židom 1:1-3, kde sme spozorovali, že Ježiš je jasným obrazom Boha. On bol Boh, ktorý človeku vyjadril Samého Seba v človeku. Ale v týchto veršoch je ešte niečo iné, čo si treba dobre všimnúť, zvlášť verše 1 a 2: “Kým za dávna mnoho ráz a mnohým spôsobom hovorieval Boh otcom v [v angl. preklade je “skrze” - pozn. prekl.] prorokoch, za týchto posledných dní nám hovoril v Synovi.” Chcel by som, aby ste si všimli, že tu v okrajovej poznámke vo vašej Biblii uvidíte opravu. To slovo ‘skrze’ nie je správny preklad. Malo by to byť ‘V’. Nie ‘skrze’. Potom správne čítame, “Boh mnohým spôsobom hovorieval otcom V prorokoch, prostredníctvom Slova.” 1. Samuelova 3:21b: “Lebo Hospodin sa zjavil Samuelovi v Síle v slove Hospodinovom.” To dokonale odhaľuje 1. Jána 5:7: “Duch a Slovo sú JEDNO.” Ježiš zjavil Otca. Slovo zjavilo Otca. Ježiš bol Živé Slovo. Chvála Bohu, On je dnes stále tým Živým Slovom.
478    Keď bol Ježiš na zemi, povedal, “Či neveríš, že Ja som v Otcovi a Otec je vo Mne? Slová, ktoré vám hovorím, nehovorím Sám od Seba, ale Otec, ktorý vo Mne prebýva, On činí tie skutky.” Ján 14:10. Tu je veľmi zjavne vysvetlené, že tá dokonalá manifestácia Božia v Synovi bola skrze vo vnútri prebývajúceho Ducha, prejavujúceho sa v Slove a skutkoch. To je presne to, čo sme po celý čas učili. Keď sa nevesta vráti, aby bola nevestou Slova, bude činiť tie isté skutky, ktoré činil Ježiš. Slovo je Boh. Duch je Boh. Oni všetci sú JEDNO. Jedno nemôže pracovať oddelene od druhého. Ak má niekto skutočne Ducha Božieho, bude mať Slovo Božie. To je to, ako to bolo s prorokmi. Oni mali vo vnútri prebývajúceho Ducha Božieho a Slovo prišlo k nim. To je to, ako to bolo s Ježišom. V Ňom bol Duch bez miery a Slovo prišlo k Nemu. (Ježiš začal oboje: činiť a UČIŤ. Moje učenie nie je Moje vlastné, ale Otcovo, ktorý Ma poslal. Skutky 1:1, Ján 7:16.)
479    Pamätajte teraz, Ján Krstiteľ bol oboje, prorok a posol pre svoj deň. Bol naplnený Duchom Svätým od lona svojej matky. Keď krstil v Jordáne, Slovo Božie (Ježiš) prišlo k nemu. Slovo vždy prichádza k tomu skutočne Duchom naplnenému. To je dôkaz naplnenia Duchom Svätým. To je to, čo Ježiš povedal, že bude dôkazom. Povedal, “A Ja budem prosiť Otca, a dá vám iného Utešiteľa, aby s vami zostal až na veky, toho Ducha Pravdy, ktorého svet nemôže prijať.” No, my vieme, čo je Pravda. “Tvoje Slovo je Pravda.” Ján 17:17b. Opäť v Jánovi 8:43: “Prečo neznáte mojej reči? Preto, že nemôžete počúvať POZDRAVmoje Slovo.” Všimli ste si, že Ježiš povedal, že svet nemôže prijať Ducha Svätého? Nuž, v tomto verši, ktorý som práve prečítal, oni takisto nemohli prijať Slovo. Prečo? Pretože Duch a Slovo sú jedno, a ak máte Ducha Svätého ako proroci, potom Slovo príde k vám. Vy ho prijmete. V Jánovi 14:26: “Ale Tešiteľ, Svätý Duch, ktorého pošle Otec v mojom mene, ten vás NAUČÍ všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám povedal.” Tu opäť nachádzame Slovo prichádzajúce kvôli Duchu Božiemu. Opäť v Jánovi 16:13: “Ale keď prijde on, ten Duch pravdy (Slovo), uvedie vás do každej pravdy (Tvoje Slovo je pravda), lebo nebude hovoriť sám od seba, ale bude hovoriť (Slovo) všetko, čokoľvek počuje (Slovo Božie), aj budúce veci vám bude zvestovať.” (Duch prináša Slovo proroctva.) Chcel by som, aby ste si veľmi pozorne všimli, že Ježiš nepovedal, že dôkaz krstu Duchom Svätým je hovorenie v jazykoch, výklad, prorokovanie alebo kričanie a tancovanie. On povedal, že dôkazom bude to, že budete v PRAVDE, budete v Slove Božom pre váš vek. Dôkaz súvisí s prijímaním toho Slova.
480    V 1. Korinťanom 14:37: “Ak niekto myslí o sebe, že je prorok alebo duchovný, nech pozná dobre, čo vám píšem, že sú to prikázania Pánove.” No, sledujte to. Dôkazom vo vnútri prebývajúceho Ducha bolo uznanie a NASLEDOVANIE toho, čo prorok Boží dal pre svoj vek, pretože on dal cirkev do poriadku. Pavol musel povedať tým, ktorí si robili nárok na iné zjavenie (verš 36): “Alebo či od vás vyšlo Slovo Božie? Alebo či len k vám samým prišlo?” Dôkazom Duchom naplneného kresťanského veriaceho nie je produkovať pravdu (Slovo), ale prijať pravdu (Slovo) a veriť jej a počúvať ju.
481    Všimli ste si v Zjavení 22:17: “A Duch a nevesta hovoria: Príď! A kto počuje, nech povie: Príď!” Vidíte, nevesta hovorí to isté Slovo ako Duch. Ona je nevestou Slova dokazujúc, že má Ducha. V každom cirkevnom veku počujeme tieto slová: “Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí zborom.” Duch dáva Slovo. Ak máte Ducha, budete počuť Slovo pre váš vek, tak, ako tí praví kresťania vzali Slovo pre ich vek.
482    Pochopili ste tú poslednú myšlienku? Opakujem, každý cirkevný vek končí s rovnakým napomenutím. “Kto má uši, nech (jednotlivec) počuje, čo Duch hovorí zborom.” Duch dáva Slovo. On má pravdu pre každý vek. Každý vek má svojich vlastných vyvolených a tá vyvolená skupina vždy ‘počúvala Slovo’ a prijímala ho dokazujúc, že má v sebe Semeno. Ján 8:47: “Ten, kto je z Boha, počúva slová Božie. Vy preto nepočúvate, pretože nie ste z Boha.” Oni odmietli Slovo (Ježiša) a Jeho Slová pre ich deň, ale pravé semeno prijalo Slovo, lebo boli z Boha. “A VŠETCI tvoji synovia budú učení od Hospodina.” (Duch Svätý.) Izaiáš 54:13. Ježiš povedal tú istú vec v Jánovi 6:45. Byť JEDNO SO SLOVOM dokazuje, či ste z Boha a naplnení Duchom. Žiadne iné meradlo.
483    Ale čo sú jazyky a výklad a ostatné dary? Sú to prejavy. To je to, čo učí Slovo. Čítajte to v 1. Korinťanom 12:7: “Ale jednému každému sa dáva PREJAVOVANIE Ducha na spoločný úžitok.” Potom Pavol menuje tie prejavy.
484    Teraz prichádza táto veľmi dobrá otázka, o ktorej viem, že sa ju všetci túžite opýtať. Prečo nie je prejav dôkazom krstu Duchom Svätým, lebo by ste istotne nemohli prejavovať Ducha Svätého, keby ste skutočne neboli naplnení Duchom? No, prial by som si, aby som mohol povedať, že je to pravda, lebo nerád ľudí zraňujem a šliapem po ich učení, ale nebol by som pravdivým služobníkom Božím, ak by som vám nezvestoval celú radu Božiu. To je správne, však? Pozrime sa len na chvíľu na Baláma. Bol nábožný, uctieval Boha. Rozumel tej správnej metóde obetovania a priblíženia sa k Bohu, ale nebol prorokom Pravého Semena, pretože vzal mzdu nespravodlivosti, a to najhoršie zo všetkého bolo, že uviedol ľud Boží do hriechu smilstva a modloslužby. A predsa, kto by sa odvážil poprieť, že Duch Boží sa skrze neho prejavil v jednej z najkrajších častí absolútne presného proroctva, aké kedy svet videl? Ale nikdy nemal Ducha Svätého. Tak potom, čo si myslíte o veľkňazovi Kajfášovi? Biblia hovorí, že prorokoval, akou smrťou Pán zomrie. Všetci vieme, že nie je o ňom žiadna správa, že by bol Duchom naplnený a Duchom vedený muž ako drahý starý Simeon alebo tá milá svätá, nazývaná Anna. A predsa mal skutočný prejav Ducha Svätého. Nemôžeme to poprieť. Tak kde je prejav ako dôkaz? Nie je. Ak ste skutočne naplnení Duchom Božím, budete mať vo vašom živote dôkaz SLOVA.
485    Ukážem vám, ako hlboko pociťujem a chápem túto pravdu skrze zjavenie, ktoré mi Boh dal. No skôr ako to budem hovoriť, chcem povedať toto. Mnohí z vás veria, že som prorokom. Nehovorím, že som. Vy ste to povedali. Ale všetci vieme, že videnia, ktoré mi dáva Boh, NIKDY NEZLYHÁVAJÚ. ANI RAZ. Ak niekto môže dokázať, že niekedy nejaké videnie zlyhalo, chcem o tom vedieť. No, keď ste ma až doteraz sledovali, tu je môj príbeh.
486    Pred mnohými rokmi, keď som prvýkrát narazil na letničných ľudí, bol som na jednom z ich táborových zhromaždení, kde bolo mnoho prejavov hovorenia v jazykoch, výkladu jazykov a proroctiev. Dvaja kazatelia sa zvlášť podieľali na tomto druhu hovorenia, viac ako hociktorí iní bratia. Skutočne som sa tešil zo služieb a naozaj som mal záujem o tie rôzne prejavy, pretože vyzerali skutočne. Bolo mojou najvážnejšou túžbou naučiť sa o týchto daroch všetko, čo som mohol, tak som sa rozhodol, že sa o nich s tými dvoma mužmi porozprávam. Skrze dar Boží sídliaci vo mne som sa snažil spoznať ducha v tom prvom mužovi, či je skutočne od Boha alebo nie. Po krátkom rozhovore s tým milým pokorným bratom som vedel, že bol pravým, pevným kresťanom. Bol skutočný. Druhý mladý muž nebol vôbec taký ako ten prvý. Bol vystatovačný a pyšný, a keď som s ním hovoril, premietlo sa pred mojimi očami videnie a videl som, že bol ženatý s blondínou, ale žil s hnedovlasou a mal s ňou dve deti. Ak kedy existoval nejaký pokrytec, tak to bol on.
487    No, poviem vám, bol som šokovaný. Ako by som nemal byť? Tu boli dvaja muži, z ktorých jeden bol skutočný veriaci a ten druhý hriešny napodobňovateľ. A PREDSA OBAJA PREJAVOVALI DARY DUCHA. Bol som znepokojený týmto zmätkom. Opustil som zhromaždenie, aby som prosil Boha o odpoveď. Išiel som sám na skryté miesto, a tam som sa so svojou Bibliou modlil a čakal na Boha kvôli odpovedi. Nevediac, ktorú časť Písma mám čítať, náhodne som Bibliu otvoril na nejakom mieste v Matúšovi. Chvíľu som čítal a potom som Bibliu položil. O chvíľu zavial do izby vietor a obrátil strany Biblie k Židom, 6. kapitole. Prečítal som ju a bol som tými zvláštnymi veršami obzvlášť dojatý, Židom 6:4-9: “Lebo je nemožné tých, ktorí už raz boli osvietení a ochutnali nebeského daru a stali sa účastnými Svätého Ducha a ochutnali dobré Slovo Božie a rôzne moci budúceho veku, keby odpadli, zase obnoviť ku pokániu, ktorí sebe znova križujú Syna Božieho a vystavujú ho potupne na odiv. Lebo zem, ktorá pije dážď, ktorý často prichádza na ňu, a plodí rastlinu, vhodnú tým, pre ktorých sa aj obrába, berie podiel na požehnaní od Boha. Ale tá, ktorá rodí tŕnie a bodľač, je nesúca a je blízka zlorečenstva, ktorej koniec je, aby bola spálená. Ale sme presvedčení o vás, milovaní, lepšie veci a ktoré idú so spasením, i keď tak hovoríme.”
488    Zatvoril som Bibliu, položil som ju a chvíľu som rozjímal a ešte som sa trochu modlil. Stále som nemal odpoveď. Znovu som bezcieľne otvoril Bibliu, ale nečítal som. Zrazu znovu do izby zavanul vietor a znovu sa strany obrátili na Židom 6 a zostali tak, kým vietor neustal. Znovu som čítal tieto slová, a keď som skončil, potom prišiel do miestnosti Duch Boží a videl som videnie. Videl som muža oblečeného do najčistejšej bieloby, ktorý vyšiel na čerstvo zorané pole a rozsieval zrno. Bol jasný deň a tá sejba prebiehala ráno. Ale neskoro v noci, po tom, čo rozsievač v bielom odišiel, prišiel muž v čiernom a kradmo zasial ešte trochu semena medzi to, ktoré zasial muž v bielom. Dni plynuli - slnko a dážď požehnávali pôdu a jedného dňa sa objavilo obilie. Aké bolo pekné! Ale o deň neskôr sa objavil kúkoľ.
489    Pšenica a kúkoľ rástli spolu. Mali účasť na tej istej výžive z tej istej pôdy. Napájali sa tým istým slnkom a dažďom.
490    Potom sa jedného dňa nebo obrátilo na mosadz a všetky rastliny začali klesať a umierať. Počul som, ako pšenica zdvihla svoje hlavy a volala k Bohu o dážď. I kúkoľ pozdvihol svoje hlasy a prosil o dážď. Potom sa nebo zamračilo a prišiel dážď a pšenica znova, teraz plná sily, pozdvihla svoje hlasy a úctivo zvolala, “Chvála Pánovi!” A na moje počudovanie som počul, ako oživený kúkoľ takisto pozrel hore a povedal, “Haleluja!”
491    Potom som poznal pravdu o táborovom zhromaždení a o tom videní. Podobenstvo o Rozsievačovi a Semene, 6. kapitola Židom, a zjavné prejavy Duchovných darov v zmiešanom publiku - to všetko sa stalo úžasne jasným. Rozsievač v bielom bol Pán. Rozsievač v čiernom bol diabol. To pole bol svet. Tie semená boli ľudia, vyvolení a prevrátení. Obaja mali podiel na tej istej výžive, vode a slnku. Obaja sa modlili. Obaja prijali pomoc od Boha, lebo On nechal Svoje slnko a Svoj dážď spadnúť na oboch, dobrých i zlých. A hoci mali obaja to isté nádherné požehnanie a obaja mali tie isté nádherné prejavy, BOL TU STÁLE TEN JEDEN VEĽKÝ ROZDIEL: BOLI Z RÔZNYCH SEMIEN.
492    Tu bola tiež odpoveď na Matúša 7:21-23: “Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do nebeského kráľovstva, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca, ktorý je v nebesiach. Mnohí mi povedia tamtoho dňa: Pane, Pane, či sme neprorokovali v tvojom mene a v tvojom mene démonov nevyháňali a v tvojom mene mnoho divov nečinili? A vtedy im vyznám: Nikdy som vás neznal. Odídite odo mňa, páchatelia neprávosti!” Ježiš nepopiera, že robili mocné skutky, ktoré môže cez ľudí uskutočniť len Duch Svätý. Ale On poprel, že by ich bol kedy poznal. Títo neboli odpadlíci. Títo boli hriešni, neobrátení, bezbožní. Boli semenom satanovým.
493    A tu to je. NEMÔŽETE si robiť nárok na to, že ten prejav je dôkazom znovuzrodenia z Ducha, naplnenia Duchom. Nie veru. Pripustím, že skutočný prejav je dôkazom Ducha Svätého činiaceho mocné skutky, ale NIE JE to dôkazom individuálneho naplnenia Duchom, ani keby ten jednotlivec mal hojnosť takých prejavov.
494    Dôkaz prijatia Ducha Svätého je dnes ten istý, ako bol za čias nášho Pána. Je to prijímanie Slova pravdy pre ten deň, v ktorom žijete. Ježiš nikdy nezdôrazňoval dôležitosť Skutkov tak, ako to činil so Slovom. Vedel, že ak ľudia prijmú SLOVO, skutky budú nasledovať. To je Biblia.
495    No, Ježiš vedel, že v Pergamskom Veku, ktorý bol ešte dvesto rokov vzdialený od videnia na ostrove Patmos, nastane strašné oddialenie sa od Slova. On vedel, že to oddialenie spôsobí, že vojdú do Temných Vekov. On vedel, že ten spôsob, ako človek pôvodne odišiel od Boha, bolo skrze prvé opustenie Slova. Ak opustíš to Slovo, opustil si Boha. Tak sa Sám predstavuje cirkvi v Pergame a, samozrejme, všetkým cirkvám všetkých vekov, “Ja som Slovo. Ak chcete mať Božstvo vo svojom strede, potom privítajte a prijmite to Slovo. Nikdy nenechajte nikoho alebo niečo vojsť medzi vás a to Slovo. Toto, čo vám dávam (Slovo), je zjavenie Mňa Samého. JA SOM TO SLOVO. Pamätajte na to!”
496    Rozmýšľam, či sme dostatočne zaujatí Slovom v našom strede. Dovoľte mi, aby som vám tu podal jednu myšlienku. Ako sa modlíme? Modlíme sa v Ježišovom Mene, však? Každá modlitba je v Jeho Mene, inak nepríde žiadna odpoveď. A predsa v 1. Jána 5:14 je nám povedané, “A toto je tá smelá dôvera, ktorú máme k nemu, že keď prosíme niečo podľa jeho vôle, čuje nás. A keď vieme, že nás čuje, za čokoľvek prosíme, vieme, že máme splnené svoje prosby, ktoré sme prosili od neho.” Teraz sa pýtame, “Čo je vôľa Božia?” Je len JEDEN SPÔSOB, ako spoznať Jeho vôľu, a to je skrze SLOVO BOŽIE. Plač 3:37: “Kto kedy povedal niečo, a stalo sa, čoho by nebol prikázal Pán?” Tu je to! Ak to nie je v Slove, nemôžete to mať. Tak nemôžeme prosiť, pokiaľ to nie je v Slove, a nemôžeme žiadať alebo prosiť, pokiaľ to nie je v Jeho Mene. Tu je to znovu. JEŽIŠ (Meno) je SLOVO (vôľa). Nemôžete oddeliť Boha a Slovo. Oni sú JEDNO.
497    Tak teda, toto Slovo, ktoré On zanechal na tých vytlačených stránkach, je Jeho časťou, keď ho prijmete vierou do Duchom naplneného života. On povedal, že Jeho Slovo je život. Ján 6:63b. Ale to je presne to, čím On je. Ján 14:6: “Ja som cesta i pravda, i život.” Rimanom 8:9b: “Ale ak niekto nemá Ducha Kristovho, ten nie je jeho.” Tu to je, On je Duch a On je Život. To je presne to, čo Slovo je; to je presne to, čo Ježiš je. On je Slovo. Keď teda z Ducha narodený a Duchom naplnený človek prijme vo viere to Slovo do svojho srdca a dá ho na svoje pery, potom je to to isté, ako keď hovorí Božstvo. Každá hora musí ustúpiť. Satan nemôže pred tým človekom obstáť.
498    Keby sa len cirkev tam v tom treťom veku držala zjavenia živého Slova v ich strede, potom by sa moc Božia nevytratila, ako sa to stalo v tých Temných Vekoch. A práve dnes, keď sa cirkev vracia k Slovu vo viere, môžeme bez pochybností povedať, že sláva Božia a nádherné skutky Božie budú opäť v jej strede.
499    Keď som jedného večera hľadal Pána, Duch Svätý mi povedal, aby som vzal pero a písal. Keď som uchopil pero, Jeho Duch mi dal posolstvo pre cirkev. Chcem vám ho priniesť... Týka sa Slova a nevesty.
500    “Tu je to, čo sa vám pokúšam povedať. Zákon reprodukcie je to, že každý druh plodí podľa svojho druhu, dokonca podľa Genesis 1:11: “A Boh riekol: Nech vydá zem sviežu trávu, bylinu, vydávajúcu semä, ovocný strom, rodiaci ovocie podľa svojho druhu, v ktorom bude jeho semä, na zemi. A bolo tak.” Bez ohľadu na to, aký život v tom semene bol, ono vzišlo do rastliny a potom do ovocia. Práve ten istý zákon sa vzťahuje na cirkev dnes. Bez ohľadu na to, aké semeno tú cirkev začalo, ono vzíde a bude také ako to pôvodné, pretože to je to isté semeno. V týchto posledných dňoch príde pravá Nevesta - Cirkev (Kristovo semeno) k Náhlavnému Kameňu a stane sa super [nad - pozn. prekl.] cirkvou, super rasou, ako sa k Nemu približuje. Tí v neveste Mu budú tak podobní, že budú dokonca Jeho verným obrazom. Toto je kvôli tomu, aby s Ním mohli byť zjednotení. Budú jedno. Budú priamym prejavom Slova Živého Boha. Denominácie toto vyprodukovať nemôžu (nesprávne semeno). Oni vyprodukujú svoje vyznania a svoje učenia zmiešané so Slovom. Toto kríženie plodí skrížený produkt.
501    Prvý syn (Adam) bol vypovedané Slovo-semeno Božie. Bola mu daná nevesta, aby sám seba reprodukoval. To je to, prečo mu bola daná nevesta, aby sám seba reprodukoval, aby bol zrodený ďalší Boží syn. Ale ona upadla. Upadla krížením. Ona zapríčinila jeho smrť.
502    Druhý syn (Ježiš), takisto vypovedané Slovo-semeno Božie, dostal nevestu tak ako Adam. Ale skôr ako si ju mohol vziať, takisto upadla. Rovnako ako Adamova žena bola postavená do skúšky, či bude veriť Slovu Božiemu a žiť, PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEKalebo či bude o Slove pochybovať a zomrie. Pochybovala. Opustila Slovo. Zomrela.
503    Z tej malej skupiny pravdivého semena Slova Boh predstaví Krista s milovanou nevestou. Ona je pannou Jeho Slova. Ona je pannou, lebo nepozná žiadne ľuďmi vytvorené vyznania alebo dogmy. Skrze údy nevesty a nimi sa naplní všetko, čo Boh zasľúbil prejaviť v tej panne.
504    Slovo zasľúbenia prišlo k panne Márii. Avšak to Slovo zasľúbenia bol On Sám, aby bol prejavený. Boh sa stal prejavený. On Sám v tom čase konal a vyplnil v tej panne Svoje vlastné Slovo zasľúbenia. Bol to anjel, ktorý jej priniesol to posolstvo. Ale to anjelské posolstvo bolo Slovo Božie. Izaiáš 9:6. On naplnil v tom čase všetko, čo o Ňom bolo napísané, lebo ona prijala Jeho Slovo pre seba.
505    Údy panenskej nevesty Ho budú milovať a budú mať Jeho potenciály, lebo On je ich hlavou a všetka moc patrí Jemu. Sú Mu tak poddaní, ako sú údy nášho tela poddané hlave.
506    Všimnite si harmóniu Otca a Syna. Ježiš nerobil nič, dokiaľ Mu to Otec neukázal. Ján 5:19. Táto harmónia má teraz existovať medzi Ženíchom a Jeho nevestou. On jej ukazuje Svoje Slovo života. Ona ho prijíma. Ona o ňom nikdy nepochybuje. Preto jej nemôže nič uškodiť, dokonca ani smrť. Lebo ak bolo to semeno zasiate, voda ho znovu vzkriesi. Tu je tajomstvo tejto veci. Slovo je v neveste (ako bolo v Márii). Nevesta má myseľ Kristovu, lebo ona vie, čo On chce, aby bolo so Slovom učinené. Ona vykonáva rozkaz Slova v Jeho Mene, lebo ona má “tak hovorí Pán”. Potom je Slovo oživené Duchom a uskutočňuje sa. Tak, ako semeno, ktoré je zasiate a zaliate, prichádza do plnej zrelosti, aby tak slúžilo svojmu účelu.
507    Tí, ktorí sú v neveste, konajú len Jeho vôľu. Nikto ich nemôže prinútiť, aby robili niečo iné. Oni buď majú ‘tak hovorí Pán’, alebo sú ticho. Vedia, že to musí byť Boh v nich, konajúci skutky, vypĺňajúci Svoje vlastné Slovo. On nedokončil celé Svoje dielo počas Svojej pozemskej služby, takže teraz pôsobí v neveste a skrze ňu. Ona o tom vie, lebo vtedy ešte nebol ten čas, aby robil určité veci, ktoré musí robiť teraz. Ale teraz vykoná skrze nevestu tú prácu, ktorú nechal pre tento špeciálny čas.
508    Stojme teda ako Jozue a Kálef. Naša zasľúbená zem je v dohľade práve tak, ako bola vtedy ich. Jozue znamená “Jehova - Spasiteľ” a on predstavuje vodcu času konca, ktorý príde k cirkvi práve tak, ako prišiel Pavol ako ten pôvodný vodca. Kálef predstavuje tých, ktorí verne stáli pri Jozuovi. Pamätajte, Boh začal s Izraelom ako s pannou Jeho Slova. Ale oni chceli niečo iné. Tak to urobila aj cirkev toho posledného dňa. Všimnite si, ako Boh neviedol Izrael ďalej, ani ho nenechal vojsť do zasľúbenej zeme, dokiaľ nenastal Ním k tomu určený čas. Ľudia mohli činiť na Jozueho, svojho vodcu, nátlak a mohli mu povedať, “Zem je naša, poďme, aby sme ju zabrali. Jozue, ty si na konci. Musel si stratiť svoje poverenie. Nemáš viac tú silu, ktorú si mal. Zvykol si počuť od Boha, a tak poznať Jeho vôľu a rýchlo konať. Niečo s tebou nie je v poriadku.” Ale Jozue bol Bohom poslaný prorok a poznal zasľúbenia Božie, a tak na ne očakával. Čakal na jasné rozhodnutie od Boha, a keď nastal čas pohnúť sa, Boh položil celé vedenie do rúk Jozuu, lebo on zostal so Slovom. Boh mohol Jozuemu dôverovať, ale tým ostatným nie. Takže to sa zopakuje v tomto poslednom dni. Ten istý problém, tie isté nátlaky.
509    Vezmime príklad, ktorý vidíme v Mojžišovi. Tento mocný pomazaný Boží prorok mal zvláštne narodenie, bol narodený na svet v pravom čase na vyslobodenie semena Abraháma z Egypta. Nikdy nezostal v Egypte, aby s nimi diskutoval o Písmo, ani aby sa hádal s kňazmi. On išiel najprv na púšť, dokiaľ by ľudia neboli pripravení, aby ho prijali. Boh povolal Mojžiša na púšť. Čakanie sa však nestalo kvôli Mojžišovi, ale kvôli ľuďom, ktorí ešte neboli pripravení prijať ho. Mojžiš sa domnieval, že ľudia porozumejú, ale nebolo tomu tak.
510    Potom je tam Eliáš, ku ktorému prišlo Slovo Pánovo. Potom, keď odkázal celú pravdu, a tá skupina, ktorá je predchodkyňou našej americkej Jezábelinej skupiny, Slovo neprijala, Boh ho odvolal z pracovného poľa a na tú generáciu poslal pliagy za to, že odmietli proroka a Bohom dané posolstvo. Boh ho povolal na púšť a nevyšiel odtiaľ ani kvôli kráľovi. Tí, ktorí sa ho pokúšali presvedčiť, aby tak urobil, zomreli. Ale Boh prehovoril k Svojmu vernému prorokovi skrze videnie. Tu vyšiel z ústrania a priniesol Izraelovi znovu Slovo.
511    Potom prišiel Ján Krstiteľ, verný predchodca Kristov, ten mocný prorok na svoj deň. Nešiel do školy svojho otca ani do školy farizejov - nešiel do žiadnej denominácie, ale bol Bohom zavolaný von na púšť. Tam zostal, až ho Pán poslal s posolstvom volajúc: ‘Mesiáš je blízko.’
512    Teraz prijmite varovanie na základe Písma. Či to nebolo vo dňoch Mojžiša, ktorého Boh potvrdil, že povstal Kórach a odporoval tomuto mocnému prorokovi? Hádal sa s Mojžišom a tvrdil, že má práve toľko od Boha k tomu, aby mohol viesť ľudí, a že aj druhí majú podiel na Božom zjavení, práve tak ako Mojžiš. On popieral Mojžišovu autoritu. No, tí ľudia tam, po tom, ako počuli to pravé Slovo a boli dobre oboznámení so skutočnosťou, že pravý prorok bol potvrdený Bohom, hovorím, že títo ľudia padli kvôli Kórachovi a jeho odporovaniu. Kórach nebol prorokom podľa Písma, ale veľký počet ľudí so svojimi vodcami išiel za ním. Akí podobní sú dnešní evanjelisti so svojimi schémami zlatého teľaťa, ako mal Kórach. Ľuďom sa zdajú byť dobrí, tak, ako sa zdal byť Kórach dobrý tým ľuďom vtedy. Majú krv na svojich čelách, olej na rukách a ohnivé gule na pódiu. Dovoľujú ženám, aby kázali, dovoľujú im strihať si vlasy a nosiť nohavice alebo šortky a obchádzať Slovo Božie kvôli svojim vyznaniam a dogmám. To ukazuje, aké semeno v nich je. Avšak nie všetci ľudia sa obrátili proti Mojžišovi a opustili Slovo Božie. Nie. Tí vyvolení zostali s ním. Dnes sa deje znovu to isté. Mnohí Slovo opúšťajú, avšak niektorí zostávajú s ním. Ale spomeňte si na podobenstvo o pšenici a kúkoli. Kúkoľ musí byť zviazaný na spálenie. Tieto odpadnuté cirkvi sa spolu zväzujú stále PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEKtesnejšie a tesnejšie, pripravené pre ohne Božieho súdu. Ale pšenica bude zhromaždená k Pánovi.
513    Chcem, aby ste tu boli veľmi opatrní a toto videli. Boh zasľúbil, že sa v konečnom čase naplní Malachiáš 4. Musí to byť, lebo je to Duchom oživené Slovo Božie vypovedané prorokom Malachiášom. Ježiš sa na to odvolával. Je to rovno pred tým, ako Kristus prichádza druhý krát. Do času, keď Ježiš prichádza, musí byť všetko Písmo naplnené. Čas pohanov bude vo svojom poslednom cirkevnom veku, kedy prichádza posol z Malachiáša. On bude v zhode so Slovom. On vezme celú Bibliu, od Genesis po Zjavenie. Začne semenom hada a prejde až k poslovi v pozdnom daždi. Ale denomináciami bude odmietnutý.
514    To musí byť, lebo je to história z času Achaba, ktorá sa tu sama opakuje. História Izraela z doby Achaba sa opakuje rovno tu v Amerike, kde sa objavuje prorok z Malachiáša. Tak, ako Izrael opustil Egypt, aby uctieval Boha na slobode, zahnal pred sebou národy a stal sa mocným národom s vodcami, ako Dávid atď., a potom posadil na trón jedného Achaba s Jezábeľou za ním, aby ho dirigovala, práve to isté sme urobili v Amerike. Naši praotcovia opustili z toho istého dôvodu svoju zem, aby mohli uctievať Boha a žiť na slobode. Zahnali obyvateľov a zem zabrali. Povstali mocní mužovia ako Washington a Lincoln, ale po nejakom čase na miesto týchto hodnotných mužov nastúpili ľudia tak biednej kvality, až sa na prezidentské kreslo posadil jeden Achab s Jezábeľou za svojím chrbtom, aby ho riadila. Je to v takom čase, kedy musí prísť posol podľa Malachiáša. Potom sa v pozdnom daždi uskutoční rozhodujúce odhalenie hory Karmel. Sledujte to pozorne, aby ste to uvideli zo Slova. Ján bol predchodcom z Malachiáša 3. On zasial raný dážď a bol odmietnutý organizáciami svojho dňa. Ježiš prišiel a mal rozhodujúce odhalenie na Hore Premenenia. Druhý predchodca Krista zaseje pre pozdný dážď. Ježiš bude tým rozhodujúcim odhalením medzi denomináciami a ich vyznaniami, lebo On príde a zastane Svoje Slovo a vezme Svoju nevestu vo vytrhnutí. Prvé rozhodujúce odhalenie bolo na hore Karmel, druhé na Hore Premenenia a tretie bude hora Sion.
515    Podivné správanie Mojžiša, Eliáša a Jána, ktorí sa vzdialili od ľudí a išli do samoty, mnohých zmiatlo. Oni si neuvedomili, že sa to stalo preto, že ich posolstvá boli odmietnuté. Avšak semeno bolo zasiate, sejba bola skončená. Ďalšou vecou bol súd. Poslúžili svojmu účelu ako znamenie pre ľudí, takže ďalšou vecou bol súd.
516    Podľa Zjavenia 13:16 verím, že nevesta bude musieť prestať kázať, lebo šelma bude požadovať prijatie znamenia na ruku alebo čelo, aby mohlo byť udelené povolenie ku kázaniu. Denominácie znamenie prijmú alebo budú prinútené zastaviť kázanie. Potom príde Baránok pre Svoju nevestu a bude súdiť tú veľkú neviestku.
517    Nuž, pamätajte, že Mojžiš sa narodil pre určitú prácu, ale on ju nemohol vykonať skôr, dokiaľ nedostal dary, ktoré by mu umožnili, aby toto dielo vykonal. Musel odísť na púšť a čakať tam; Boh mal určený čas. Na tróne musel byť určitý faraón a ľudia museli volať po chlebe života skôr, než im ho Boh mohol poslať späť. Toto je pravdou pre náš deň.
518    Avšak čo máme v tejto našej dobe? Množstvo ich činí znamenia, až máme generáciu hľadačov znamení, ktorí vedia len málo alebo vôbec nič o Slove alebo o pravom hnutí Ducha Božieho. Keď vidia krv, olej a oheň, sú šťastní; nestarajú sa o to, čo je napísané v Slove. Podporia každé znamenie, aj keď je nebiblické. Avšak Boh nás už pred týmto varoval. V Matúšovi 24 hovorí, že v týchto posledných dňoch budú tie dva duchy tak blízko seba, že ich len vyvolení budú môcť rozoznať, lebo jedine oni nebudú zvedení.
519    Ako budete môcť od seba rozoznať tie dva duchy? Dajte im test Slova. Ak nehovoria Slovo, sú od toho zlého. Ako ten zlý zviedol prvé dve nevesty, tak sa pokúsi zviesť aj nevestu tohoto posledného dňa tým, že sa ju bude snažiť skrížiť s ustanoveniami alebo len jednoducho odvrátiť od Slova k nejakému znameniu, ktoré sa jej hodí. Boh však nikdy nepostavil znamenie pred Slovo. Znamenia nasledujú za Slovom, tak, ako povedal Eliáš tej žene podľa Slova Pánovho, aby upiekla koláč najprv jemu. Keď urobila tak, ako hovorilo Slovo, prišlo pravé znamenie. Poď najprv ku Slovu a potom sleduj ten zázrak. Semeno Slova je aktivizované Duchom.
520    Ako môže nejaký Bohom poslaný posol veriť len časti Slova a niečo z neho popierať? Pravý prorok Boží v tomto poslednom dni bude hlásať celé Slovo. Denominácie ho budú nenávidieť. Jeho slová môžu byť také drsné ako tie Jána Krstiteľa, ktorý ich nazval zmijami. Avšak tí vyvolení budú počuť a budú pripravení pre vytrhnutie. Kráľovské Semeno Abrahámovo sa bude s takou vierou, ako mal Abrahám, držať Slova spolu s ním, pretože sú spoločne predurčení.
521    Posol posledného dňa sa objaví v Bohom určenom čase. Teraz je čas konca, ako všetci vieme, lebo Izrael je vo svojej domovine. Kedykoľvek teraz, on príde zhodne s Malachiášom. Keď ho uvidíme, bude zasvätený Slovu. Bude označený (ukázaný v Slove, Zjavenie 10:7) a Boh potvrdí jeho službu. Bude kázať pravdu ako Eliáš a bude pripravený pre rozhodujúce odhalenie hory Sion.
522    Mnohí mu neporozumejú, pretože boli učení Písmu určitým spôsobom, ktorý považujú za správny. Ak on proti tomu vystúpi, neuveria tomu. Dokonca i niektorí praví kazatelia toho posla neporozumejú, lebo tak mnoho toho bolo skrze zvodcov nazývané Božou pravdou.
523    Avšak tento prorok príde a ako predchodca prvého príchodu volal, “Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta,” tak on nepochybne zvolá, “Hľa, Baránok Boží, prichádzajúci v sláve.” On to urobí, lebo práve tak, ako bol Ján poslom pravdy pre vyvolených, tak je tento posledný posol pre vyvolených a zo Slova zrodenú nevestu.”

KRISTUS CHVÁLI CIRKEV

524    Zjavenie 2:13: “Znám tvoje skutky aj to, kde bývaš, kde je trón satanov, a držíš moje meno a nezaprel si mojej viery ani vo dňoch, v ktorých svedčil Antipas, môj verný svedok, ktorého zabili u vás, kde býva satan.”
525    “Znám tvoje skutky.” Toto sú presne tie slová, ktoré boli vyrieknuté ku každému zo siedmich poslov vzhľadom k ľudu Božiemu v každom veku. Keďže sú hovorené obom vínnym révam (pravej i falošnej), prinesú radosť a potešenie do sŕdc jednej skupiny, ale do sŕdc druhej príde hrôza. Lebo hoci sme spasení milosťou, bez ohľadu na skutky, to pravé spasenie prinesie skutky alebo činy, ktoré sa budú páčiť Bohu. 1. Jána 3:7: “Dieťatká, nech vás nikto nezvodí! Ten, kto ČINÍ (koná) spravedlivosť, je spravedlivý, tak, ako je On spravedlivý.” Ak tento verš niečo znamená, potom znamená to, že to, čo človek ČINÍ, tým JE. Jakub 3:11: “Či azda prameň z toho istého žriedla prýska sladkú a horkú vodu?” Rimanom 6:2: “Nech sa nestane! Lebo veď ktorí sme zomreli hriechu, jako budeme ešte žiť v ňom?!” Matúš 12:33-35: “Lebo urobte strom dobrým, a urobíte i jeho ovocie dobrým, alebo urobte strom zlým, a urobíte i jeho ovocie zlým. Lebo strom sa pozná po ovocí. Plemä vreteníc, ako vy môžete vravieť dobré veci, keď ste zlí? Lebo čím je preplnené srdce, to hovoria ústa. Dobrý človek z dobrého pokladu srdca vynáša dobré veci, a zlý človek zo zlého pokladu vynáša zlé veci.” No, ak je nejaký človek zrodený zo Slova, (súc znovuzrodený, nie z porušiteľného semena, ale z neporušiteľného, skrze živé Slovo Božie, ktoré žije a zostáva na veky. 1. Petra 1:23), zrodí Slovo. Ovocie alebo skutky jeho života budú plodom takého druhu semena alebo života, ktorý je v ňom. Jeho skutky budú preto biblické. Ó, akou obžalobou bude táto pravda pre Pergamský Vek. Tam stojí Ten Jedinečný a v Jeho ruke je ostrý dvojsečný meč, Slovo Božie. A to Slovo nás bude súdiť v ten posledný deň. V skutočnosti to Slovo súdi už teraz, lebo rozoznáva myšlienky a úmysly srdca. Rozsekáva od seba to telesné od duchovného. Robí z nás živé listy, čítané a známe všetkým ľuďom ku sláve Božej.
526    “Znám tvoje skutky.” Ak sa človek obáva, že sa možno nepáči Bohu, tak nech vyplní Slovo. Ak je človek na pochybách, či bude počuť tie slová: “Dobre, dobrý a verný služobník,” nech vyplní Slovo Božie vo svojom živote a nepochybne bude tie slová chvály počuť. Slovo pravdy bolo meradlom vtedy, a je meradlom i teraz. Niet iného meradla, neexistuje žiadna iná olovnica. Tak, ako celý svet bude súdený jedným Kristom Ježišom, práve tak bude súdený Slovom. Ak chce človek vedieť, ako mu to ide, nech robí to, čo navrhol Jakub, “Pozrite sa do zrkadla Božieho Slova.”
527    “Znám tvoje skutky.” Keď tam stál so Slovom, skúšajúc ich životy vo svetle projektu, ktorý im dal, musel byť vo veľkej miere spokojný, lebo oni rovnako ako tí ostatní, ktorí boli pred nimi, vydržali prenasledovanie nespravodlivých a stále s radosťou lipli na Pánovi. Hoci to bolo niekedy ťažké slúžiť Pánovi, napriek tomu Mu slúžili a uctievali Ho v Duchu a v pravde. Ale s tou falošnou révou to tak nebolo. Žiaľ, oni odmietli život, ktorý je vybudovaný na Slove, a teraz odchádzali ďalej a ďalej od pravdy. Ich skutky vydávajú svedectvo o hĺbkach, do ktorých klesli.

 DRŽÍŠ SA PEVNE MÔJHO MENA

528    “Ku komu by sme šli? Ty jediný máš slová večného života!” Oni sa pevne držali vtedy, a oni sa držia pevne i teraz, ale nie v odovzdaní sa osudu a strachu ako ľudia, ktorí žijú neplodným životom. Oni sa pevne držali v Jeho sile, v uistení Ducha, že sú v Ňom jedno. Mali pevnú istotu, že ich hriechy boli odpustené, a na svedectvo toho nosili meno ‘Kresťan’. Poznali a milovali to Meno, ktoré je nad každé meno. Ich kolená sa skláňali pred tým Menom. Ich jazyky ho vyznávali. Čokoľvek robili, robili to všetko v Mene Pána Ježiša. Vyslovovali to Meno a odišli od zlého a zaujímajúc svoje stanovisko, boli teraz pripravení zomrieť pre to Meno, súc uistení o lepšom vzkriesení.

         Ber so sebou Meno Ježiš,
        dieťa smútku, bolesti,
        dá ti radosť, potešenie,
        vezmi ho, kde len vykročíš.
        Vzácne Meno, aké sladké,
        nádej zeme, radosť neba.
                   
529    Už v druhom storočí tie slová “Otec, Syn a Duch Svätý” mnohým vysvetlili ‘Trojicu’ a mnohobožská idea troch Bohov sa stala učením vo falošnej cirkvi. Netrvalo to dlho, až to Meno bolo odstránené, ako to vlastne bolo aj v tomto veku, a MENO Pán Ježiš Kristus bolo nahradené titulmi JEDNÉHO VEĽKÉHO BOHA. Zatiaľ čo mnohí odpadli a prijali trojicu a krstili, používajúc tituly Božstva, Malé Stádečko naďalej krstilo vo Meno Ježiša Krista, a tak sa držalo pravdy.
530    Keď tak mnohí zneuctievali Boha tým, že Ho premenili na troch bohov a zmenili Jeho láskavé Meno na tituly, tak by sme radi vedeli, či by sa znamenia a divy, ktoré sprevádzajú také veľké Meno, stále ukazovali medzi ľuďmi. Skutočne, tie znamenia boli mocne a nádherne prejavované, hoci určite nie vo falošnej vínnej réve. Mužovia ako Martin boli veľkolepo používaní a Boh ich potvrdzoval znameniami, divmi a darmi Ducha Svätého. To Meno bolo PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEKstále účinné, tak, ako vždy bolo a vždy bude, kde Ho svätí ctia skrze Slovo a vieru.

NEZAPREL SI MOJEJ VIERY

531    V Skutkoch 3:16, keď sa Petra opýtali, ako sa udial ten mocný zázrak na tom mrzákovi pri Krásnej Bráne, vysvetlil to takto: “A na viere Jeho (Ježišovho) Mena tohoto, ktorého vidíte a znáte (toho bývalého mrzáka), utúžilo Jeho (Ježišovo) Meno a viera daná skrze (od) Neho (Ježiša) dala mu (tomu mužovi) toto úplné zdravie pred všetkými vami.” Vidíte, tu to je. Ježišovo Meno a Ježišova Viera spôsobili ten zázrak. Peter si nerobil nárok, že by to bola jeho vlastná ľudská viera, tak, ako si nerobil nárok ani na to, že by to bolo jeho vlastné meno. Povedal, že Ježišovo Meno použité vo viere, ktorá je od Ježiša, spôsobilo ten veľký skutok. Táto viera je to, o čom hovoril Pán v Zjavení 2:13. Bola to JEHO viera. Nebola to viera V Neho, ale bola to JEHO VLASTNÁ viera, ktorú dal veriacim. Rimanom 12:3: “Každý podľa toho, jako jednému každému (podľa prvého verša sú to BRATIA) Boh udelil mieru viery.” Efežanom 2:8: “Lebo ste milosťou spasení skrze vieru, a to (Viera) nie zo seba, je to dar Boží.” A tiež v Jakubovi 2:1 sa hovorí, “Moji bratia (všimnite si, i tu on hovorí ku BRATOM), nemajte viery (nie “v”) nášho Pána Ježiša Krista, Pána slávy, v hľadení na osobu.”
532    V tomto Pergamskom Veku, kde ľudia poľudšťovali spasenie, odvracajúc sa od pravdy, že “Spasenie je od Pána,” - odvrhli učenie o vyvolení a otvorili dokorán dvere svojich cirkví a spoločenstiev pre všetkých, ktorí schvaľovali ich zásady (bez ohľadu na Slovo), v tomto veku rapídneho úpadku boli stále niekoľkí, ktorí mali mieru tej viery nášho Pána Ježiša Krista, a nielenže používali tú vieru v mocných skutkoch, ale odporovali tiež tým, ktorí sa odvažovali hovoriť, že sú spasení jednoducho na základe pripojenia sa k cirkvi. Oni vedeli, že nikto nemôže skutočne veriť vo večný život a spravodlivosť Božiu pomimo miery viery Samého Pána Ježiša. Tak, ako je dnešná cirkev naplnená rozumovo veriacimi ľuďmi, ktorí uznávajú panenské narodenie, preliatu Krv, chodenie do cirkvi a prijímanie Večere Pánovej, a vôbec nie sú znovuzrodení, tak aj v tom treťom veku bol ten istý problém. Ľudská viera nestačila vtedy a nestačí ani teraz. Je potrebné, aby samotná viera Syna Božieho vpadla do ľudského srdca, aby mohol prijať Pána slávy do chrámu, ktorý nie je učinený rukami.
533    Toto bola živá viera. “Žijem vierou Syna Božieho.” Pavol nepovedal, že žije vierou V Syna Božieho. Bola to viera Syna Božieho, ktorá mu dala život a udržala ho žiť v kresťanskom víťazstve.
534    Nie, oni nezapreli, že to spasenie je nadprirodzené od začiatku až do konca. Držali pri živote pravdu Jeho Mena a Jeho Viery a boli Pánom požehnaní a uznaní, že sú Ho hodní.

ANTIPAS, MÔJ VERNÝ SVEDOK

535    Ohľadom tohoto brata neexistuje v Slove alebo v nejakej svetskej histórii žiaden iný záznam. Ale istotne to nie je potrebné. Je viac ako dosť, že bol predzvedený a poznaný Pánom. Je viac ako dosť, ak vidíme jeho vernosť Pánovi zaznamenanú v živom Slove. Bol kresťanom. Mal Meno Ježiša. Mal vieru nášho Pána Ježiša Krista a bol medzi tými, ktorí ňou žili. On zareagoval na slová Jakuba, “Nepridávajte hľadenie na osobu k viere slávneho Pána nášho Ježiša Krista.” Plný Ducha Svätého a viery tak ako Štefan, nehľadel na osobu a nebál sa nikoho, a keď bola vyhlásená smrť všetkým tým, ktorí to Meno prijali a chodili vo viere Ježiša Krista, zaujal svoj postoj s tými, ktorí sa neobrátili späť. Áno, on zomrel, ale tak ako Ábel dostal svedectvo od Boha (jeho meno je zapísané v Slove), a hoci je mŕtvy, jeho hlas stále hovorí na stránkach Božského Záznamu Boha. Ďalší verný mučeník bol prenesený do svojho odpočinku. Ale satan vtedy nezvíťazil, tak, ako nezvíťazil ani vtedy, keď zabil Knieža Pokoja, lebo tak, ako bol satan pri kríži olúpený, takisto aj teraz Antipasova krv volá ku stovkám ďalším, ktorí vezmú svoje kríže a budú Ho nasledovať.

KDE JE TRÓN SATANOV

536    Dôvod, prečo je toto časťou pochvaly od Ducha, je ten, že títo statoční vojaci kríža víťazili nad satanom rovno v strede jeho vlastnej trónnej sály. Víťazili v boji skrze Meno a Vieru Ježiša rovno v tábore vodcov tmy. Aká ohromná pochvala. Tak ako mocní Dávidovi muži, ktorí vnikli do tábora nepriateľa, aby priniesli Dávidovi smäd hasiacu vodu, tak vnikli títo obri viery do ríše satanovej zemskej pevnosti a kázaním a napomínaním priniesli vodu spasenia tým, ktorí žili v tieni smrti.
537    No, keďže sú tieto slová ohľadom trónu a ríše satana časťou Božej chvály Jeho vyvolených, tak v skutočnosti pripravujú pódium k odsúdeniu toho zla, ktoré získalo nadvládu v cirkvi.
538    PERGAM: Satanov trón a bydlisko. Pre mnohých sú tieto výrazy skôr len obrazné ako skutočne historické. Ale oni sú naozaj skutočné a história to PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEKpotvrdzuje. Pergam bol skutočne trónom a bydliskom satanovým. Stalo sa to takto:
539    Pergam nebol pôvodne miestom, kde satan (pokiaľ ide o ľudské záležitosti) býval. Babylon bol vždy doslovne i obrazne jeho hlavným stanom. Bolo to v meste Babylon, kde malo svoj pôvod satanské uctievanie. Genesis 10:8-10: “A Kúš splodil Nimroda. Ten začal byť mocným hrdinom na zemi. Toto bol hrdina lovu pred Hospodinom. A počiatkom jeho kráľovstva bol Babylon a potom Erech, Akkad a Kalné v zemi Sineáre.” Genesis 11:1-9: “A celá zem bola jedného jazyka a jednakých slov. A stalo sa, keď sa rušali od východu, že našli rovinu v zemi Sineáre a bývali tam. Vtedy povedali druh druhovi: Nože, narobme tehiel a vypáľme ich v ohni. A tak im bola tehla miesto kameňa a zemská smola im bola miesto malty. A povedali: Nože si vystavme mesto a vežu, ktorej vrch bude sahať až do neba. A učiňme si meno, aby sme neboli rozptýlení po tvári celej zeme. Vtedy zostúpil Hospodin, aby videl mesto a vežu, ktoré staväli synovia človeka. A Hospodin riekol: Hľa, je to jeden národ, a všetci majú jeden a ten istý jazyk, a toto je začiatkom toho, čo budú ďalej robiť; takto im teraz nebude prekazené v ničom z toho, čo si zaumienili robiť. Nože, zostúpme a zmiatnime tam ich jazyk, aby nerozumeli druh reči svojho druha. A tak ich rozptýlil Hospodin odtiaľ po tvári celej zeme, a prestali staväť mesto. Preto nazvali jeho meno Bábel, lebo tam zmiatol Hospodin jazyk celej zeme a odtiaľ ich rozptýlil Hospodin po tvári celej zeme.”
540    Bábel je pôvodným menom pre Babylon. Znamená zmätok. Bolo doslovne začaté Kúšom, synom Chama, ale ku kráľovstvu moci a veľkoleposti bolo privedené až za jeho syna Nimroda, mocného lovca. Nimrod, podľa opisu v Genesis 11 a podľa svetskej histórie, mal v úmysle uskutočniť tri veci. Chcel vybudovať silný národ, čo aj urobil. Chcel rozšíriť svoje vlastné náboženstvo, čo aj urobil. Chcel sám sebe urobiť meno, čo taktiež dosiahol. Jeho úspechy boli tak obrovské, že kráľovstvo Babylon bolo nazvané hlavou zo zlata medzi všetkými svetovými vládami. To, že jeho náboženstvo dosiahlo prvenstvo, dokazuje skutočnosť, že Písmo ho úplne stotožňuje so satanom v Izaiášovi v 14. kapitole a v Zjavení v 17. a 18. kapitole. A podľa dejín môžeme dokázať, že to preniklo celý svet a je to základom každého systému modloslužby, a motívom mytológie, i keď sa mená tých bohov od seba líšia v rôznych častiach zeme podľa reči ľudí. Niet pochýb o tom, že urobil sebe a svojim nasledovníkom meno, pretože tak dlho, ako tento prítomný vek ešte potrvá (dokiaľ sa Sám Ježiš nezjaví Svojim bratom), on bude uctievaný a uznávaný, hoci pod odlišnými menami, ako je Nimrod, a v trochu inej svätyni ako v tej, v ktorej ho pôvodne zbožňovali.
541    Keďže Biblia podrobne neuvádza dejiny iných národov, bude nutné prehľadať staroveké svetské záznamy, aby sme našli odpoveď na to, ako sa stal Pergam sídlom satanského náboženstva v Babylone. Hlavné zdroje informácií budú v správach egyptskej a gréckej kultúry. Dôvodom je to, že Egypt prijal svoju vedu a matematiku od Chaldejcov a Gréci ich zase prijali od Egypťanov. No, keďže kňazi boli zodpovední za vyučovanie týchto vied, a keďže tieto vedy boli používané ako súčasť náboženstva, poznáme už kľúč k tomu, ako babylonské náboženstvo dosiahlo svoju silu v oboch týchto štátoch. Je takisto pravdou, že kedykoľvek, keď bol nejaký národ schopný ovládnuť iný národ, sa po nejakom čase náboženstvo víťaza stalo náboženstvom podrobeného. Je dobre známe, že Gréci mali presne tie isté znamenia zverokruhu ako Babylončania a v najstarších egyptských záznamoch sa našlo, že Egypťania dali Grékom svoje poznanie mnohobožstva. Tak sa rozširovali babylonské tajomstvá od národa k národu, až sa objavili v Ríme, Číne, Indii, a dokonca to isté základné uctievanie nachádzame aj v Severnej a Južnej Amerike.
542    Staroveké dejiny súhlasia s Bibliou, že toto babylonské náboženstvo rozhodne nebolo pôvodným náboženstvom prvých ľudí na zemi. Bolo prvým, ktoré sa odklonilo od pôvodnej viery, ale ono samotné nebolo tým pôvodným. Historici ako Wilkinson a Mallett z najstarších dokumentov nezvratne dokázali, že kedysi všetci ľudia na Zemi verili v JEDNÉHO BOHA, najvyššieho, večného, neviditeľného, ktorý Slovom Svojich úst povoláva všetky veci do existencie, a že vo Svojom charaktere je milujúci, dobrotivý a spravodlivý. Ale keďže satan vždy bude kaziť všetko, čo len môže, nachádzame ho, ako poškvrňuje mysle a srdcia ľudí, aby odmietli pravdu. Tak, ako sa on vždy pokúšal o to, aby bol uctievaný, ako keby bol Bohom, a nie sluhom a stvorením Božím, tak celkom odvrátil uctievanie preč od Boha, aby ho mohol strhnúť na seba a byť tak vyvýšený. On istotne uskutočnil svoju túžbu rozšíriť svoje náboženstvo po celom svete. Toto je dosvedčené Bohom v Knihe Rimanom, “Keď poznali Boha, neoslavovali Ho ako Boha, až zmárniveli vo svojich predstavách a skrze zatemnenie srdca prijali skazené náboženstvo, až do tej miery, že uctieva stvorenie a nie Stvoriteľa.” [angl. preklad - pozn. prekl.] Pamätajte, satan bol stvorením Božím (Synom Rána). Tak nachádzame, že tam, kde bola kedysi medzi ľuďmi rozšírená pravda a všetci sa tej jednej pravdy držali, tam neskôr prišiel deň, keď sa veľká skupina odvrátila od Boha a rozšírila diabolskú formu uctievania po celom svete. História potvrdzuje, že tí z pokolenia Sema, ktorí stáli pri nezmeniteľnej pravde, boli v pevnej opozícii k potomkom Chama, ktorí sa odvrátili od pravdy k diabolskej lži. Nie je čas zaoberať sa týmto v diskusii, je to len predstavené, aby ste mohli vidieť, že existovali dve náboženstvá, a len tie dve, a to zlé sa rozšírilo na celý svet.
543    Jednobožstvo sa zmenilo na mnohobožstvo v Babylone. Diablova lož a diablove tajomstvá povstali proti pravde Božej a tajomstvám Božím v tom meste. Satan sa skutočne stal bohom tohoto sveta a vynucoval si úctu od tých, ktorých podviedol spôsobiac, že verili, že on je skutočne Pánom.
544    Nepriateľovo mnohobožské náboženstvo začalo s trojičným učením. Bolo to v dávnom staroveku, kedy vznikla myšlienka o “jednom Bohu v troch osobách”. Aké podivné, že toto naši moderní teológovia nezbadali; ale očividne PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEKoklamaní satanom práve tak, ako boli ich predkovia, stále veria v tri osoby Božstva. Nech nám ukážu len jedno miesto v Písme, ktoré podporuje túto náuku. Nie je to divné, že zatiaľ čo potomci Chama išli svojou cestou v satanskom uctievaní, ktoré zahŕňalo základné chápanie troch bohov, tak v potomstve Sema nie je ani stopy, že by verili takej veci, alebo že by mali nejaký ceremoniálny spôsob bohoslužby, ktorý by v sebe zahŕňal nejaký druh takéhoto uctievania? Nie je to divné, že Hebreji verili: “Čuj, Izraelu, Pán, tvoj Boh, je JEDEN Boh,” ak boli tri osoby v Božstve? Abrahám, potomok Sema, v Genesis 18 videl iba JEDNÉHO Boha s dvoma anjelmi.
545    No, ako bola táto trojica vyjadrená? Bola vyjadrená rovnostranným trojuholníkom, tak, ako je to dnes vyjadrené v Ríme. Zvláštne, že Hebreji nemali takéto chápanie. Tak kto má pravdu? Sú to Hebreji alebo Babylončania? V Ázii bola mnohobožská idea troch bohov v jednom vyjadrená sochou s tromi hlavami na jednom tele. Vyjadruje to tri inteligencie. V Indii vo svojich srdciach cítili, že ho majú vyjadriť ako jedného boha v troch podobách. No, to je skutočne dobrá teológia novodobých dní. V Japonsku je veľký Budha s tromi hlavami ako ten, ktorého sme predtým opísali. Ale najodhaľujúcejšie zo všetkého je to, čo vysvetľuje trojičné chápanie Boha v trojitej forme: 1. Hlava starého muža symbolizujúca Boha Otca. 2. Kruh, ktorý v mystériách označoval “Semeno”, ktoré zasa znamená Syn. 3. Krídla a chvost vtáka (holubice). Tu bolo učenie o Otcovi, Synovi a Duchu Svätom, troch osobách v Božstve, ozajstnej trojici. Tú istú vec môžete vidieť v Ríme. No, dovoľte mi opýtať sa ešte raz, nie je to podivné, že diabol a jeho ctitelia mali vlastne viac zjavenej pravdy ako otec viery (Abrahám) a jeho potomci? Nie je to divné, že ctitelia satana vedeli o Bohu viac ako deti Božie? No, to je to, čo sa nám pokúšajú povedať moderní teológovia, keď hovoria o trojici. Len si odteraz zapamätajte túto jednu vec: tieto záznamy sú fakty a toto je fakt - satan je luhár a otec lži a kedykoľvek prichádza s nejakým svetlom, je to stále lož. On je vrah. A jeho učenie trojice zničilo masy a bude ničiť, dokiaľ Ježiš nepríde.
546    Podľa histórie to netrvalo dlho, aby bola do tohoto chápania Otca a Syna a Ducha Svätého zavedená zmena. Satan ich v každom čase vzal o krok preč od pravdy. Rozvinuté chápanie Božstva bolo teraz: 1. Večný Otec. 2. Duch Boží, vtelený v ĽUDSKEJ matke. (Privádza vás to k premýšľaniu?) 3. Božský Syn, plod toho vtelenia (semeno Ženy).
547    Ale diabol nie je uspokojený. Ešte nedosiahol uctievanie seba, zatiaľ iba nepriamym spôsobom. Tak odvracia ľudí od pravdy stále ďalej. Skrze svoje tajomstvá zjavuje ľuďom, že keďže veľký neviditeľný Otec Boh sa nezaoberá záležitosťami ľudí, ale zostáva pre nich tichým príbuzným, potom z toho vyplýva, že môže byť dobre uctievaný mlčaním. V skutočnosti to znamená ignorovať Ho tak, ako je len možné, ak nie celkom. Toto učenie sa tiež rozšírilo po celom svete a práve dnes môžete v Indii vidieť, že chrámov zasvätených veľkému stvoriteľovi, mlčiacemu bohu, je nápadne málo.
548    Pretože nebolo nutné uctievať stvoriteľa - otca, bolo len prirodzené, že uctievanie sa obrátilo k “Matke a Dieťaťu”. V Egypte bola tá istá kombinácia matky a syna, nazvaná Isis a Osiris. V Indii to bola Isi a Išwara. (Všimnite si dokonca podobnosť mien.) V Ázii to bola Cybela a Deoius. V Ríme a Grécku to nasledovalo ich príklad. A v Číne. Nuž, predstavte si to prekvapenie nejakých rímsko-katolíckych misionárov, keď prišli do Číny a našli tam Madonu a dieťa so svetelnými lúčmi vyžarujúcimi z jeho hlavy. Ten obraz by mohol byť dobre zamenený s jedným z Vatikánu okrem rozdielov určitých výrazov tvárí.
549    Teraz by bolo dobré, aby sme objavili tú pôvodnú matku a dieťa. Pôvodná bohyňa-matka v Babylone bola Semiramis, ktorú vo východných krajinách nazývali Rhea. Vo svojom náručí držala syna, ktorý, hoci bol dieťaťom, bol opisovaný ako veľký, silný, pekný a zvlášť očarujúci pre ženy. V Ezechielovi 8:14 ho nazvali Tammuzom. Medzi klasickými spisovateľmi bol nazývaný Bakchus. Pre Babylončanov to bol Ninus. To, čo vysvetľuje fakt, že je znázorňovaný ako dieťa v náručí, a predsa opísaný ako veľký a mocný muž, je to, že je známy ako “Manžel-Syn”. Jeden z jeho titulov bol “Manžel Matky”, a v Indii, kde sú títo dvaja nazvaní Išwara a Isi, je (ten manžel) predstavovaný ako dieťa na prsiach svojej vlastnej manželky.
550    To, že tento Ninus je biblickým Nimrodom, môžeme potvrdiť porovnaním histórie s popisom v Genesis. Pompeius povedal, “Ninus, kráľ Asýrie, zmenil starodávny umiernený spôsob života túžbou všetko podmaniť. ON BOL PRVÝ, KTORÝ PROTI SVOJIM SUSEDOM VIEDOL VOJNU. Podmanil si všetky národy od Asýrie až po Líbyu, pretože títo ľudia nemali žiadnu vojenskú zručnosť.” Diodorus hovorí, “Ninus bol najstarší z asýrskych kráľov, o ktorom sa dejiny zmieňujú. Majúc bojovnú povahu, prísne trénoval mnoho mladých mužov vo vojenských zručnostiach. Podrobil si Babylonskú ríšu, keď ešte neexistovalo žiadne mesto Babylon.” Tak vidíme, že tento Ninus začal byť v Babylone veľkým, postavil Bábel a prevzal Asýriu, stanúc sa jej kráľom a potom pokračoval v pohlcovaní ďalších obrovských území, kde ľudia neboli skúsení vo vojne a žili umierneným spôsobom, ako to povedal Pompeius. No, v Genesis 10, hovoriac o kráľovstve Nimroda, hovorí, “Počiatok jeho kráľovstva bol Babylon a Erech, Achad a Chalne, v zemi Sineár. Z tej zeme vyšiel Assúr a vystavil Ninive, a Chále a tak ďalej.” Ale prekladatelia urobili chybu, keď prekladali Assúr ako podstatné meno, lebo je to sloveso a v chaldejštine znamená ‘učiniť silným’. Tak to bol Nimrod, ktorý súc učinený silným (založil svoje kráľovstvo tým, že sformoval prvú armádu na svete, ktorú trénoval ťažkým výcvikom a skrze prísnosť poľovníctva), išiel so svojou silnou armádou za Sineár a podrobil si národy a postavil také mestá ako Ninive, ktoré bolo po ňom pomenované, lebo ešte dnes je veľká časť trosiek toho mesta nazývaná Nimroud!
551    Keďže sme zistili, kto bol Ninus, je teraz potrebné zistiť, kto bol jeho otcom. Podľa dejín to bol Bél, zakladateľ Babylonu. (No, tu je potrebné PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEKpoznamenať, že Bél ho založil v tom zmysle, že celé toto hnutie začal, ale bol to syn Ninus, ktorý ho upevnil a bol jeho prvým kráľom atď.) Ale podľa Písma bol otec Nimroda Kúš: “Splodil tiež Kúš Nimroda.” Nielen, že toto je tak, ale nachádzame, že Chám splodil Kúša. No, v egyptskej kultúre bol Bél nazývaný Hermes a Hermes znamená, “SYN CHAMA”. Podľa histórie bol Hermes veľkým prorokom modloslužby. Bol vykladačom bohov. Ďalšie meno, ktorým bol nazývaný, je Merkúr. (Čítajte Skutky 14:11-12.)
552    Hyginus hovorí o tom bohu, ktorý bol známy ako Bél, Hermes, Merkúr atď., toto: “Mnoho vekov žili ľudia pod panstvom Joveho (nie rímsky Jove, ale Jehova Hebrejov, ktorý predchádzal rímsku históriu) bez miest, bez zákonov, a všetci hovorili jednou rečou. Ale po tom, čo Merkúr (Bél, Kúš) vyložil reči ľudí (odkiaľ je vykladač nazvaný hermeneut), tak tá istá osoba rozdelila národy. Potom začala nezhoda.” Z tohoto vidíme, že Bél alebo Kúš, otec Nimroda, bol pôvodne vodcom, ktorý ľudí viedol preč od toho pravého Boha, a ako “vykladač bohov” podnecoval ľudí, aby prijali inú formu náboženstva. Povzbudzoval ich, aby pokračovali s vežou, ktorú vlastne staval jeho syn. Toto povzbudenie je to, čo prinieslo zmätenie a rozdelenie ľudí, teda on bol oboje, “vykladač a zmätkár”.
553    Kúš bol teda otcom mnohobožského systému, a keď boli ľudia zbožňovaní ľuďmi, stal sa, samozrejme, otcom bohov. No, Kúš bol nazývaný Bélom. A Bél bol v rímskej mytológii Janus. Bol znázorňovaný s dvomi tvárami a niesol kyjak, ktorým miatol a “rozháňal” ľudí. Ovidius píše, že Janus o sebe povedal, “Starovekí ma nazývali Chaos.” Tak nachádzame, že Kúš z Biblie, pôvodný rebel proti jednobožstvu, bol medzi starovekými ľuďmi nazývaný Bél, Bélus, Hermes, Janus atď. Mal v úmysle prinášať ľuďom zjavenia a výklady od bohov. Činiac tak, spôsobil, že Boží hnev tých ľudí rozprášil, prinesúc rozdelenie a zmätok.
554    No, až doteraz sme sledovali, odkiaľ prišlo mnohobožstvo alebo uctievanie mnohých bohov. Ale všimli ste si, že sme našli aj zmienku o mužovi menom Kúš, ktorému bol daný titul “otec bohov”? Všimli ste si tu tú starú tému starovekých mytológií, že bohovia sa stotožňujú s ľuďmi? Odtiaľ pochádza uctievanie predkov. Tak môžeme len skúmať históriu, aby sme odhalili uctievanie predkov. Nuž, bolo odhalené, že Kúš zaviedol trojbožské uctievanie otca, syna a ducha. Traja bohovia, ktorí boli všetci rovnocenní. Ale on vedel o príchode semena ženy, tak do obrazu musela vojsť žena a jej semeno. Toto sa stalo, keď Nimrod zomrel. Jeho manželka Semiramis ho zbožštila a učinila sa tak matkou syna a taktiež matkou bohov. (Práve tak, ako rímska cirkev zbožštila Máriu. Tvrdia, že bola bez hriechu a Matkou Božou.) Ona (Semiramis) nazvala Nimroda “Zeroašta”, čo znamená “zasľúbené semeno ženy”.
555    Netrvalo to ale dlho, a žena začala priťahovať viac pozornosti než syn a čoskoro bola tou, ktorá bola vyobrazená, ako šliape hada pod svojimi nohami. Nazvali ju “kráľovnou nebies” a učinili ju božskou. Tak ako dnes, keď bola Mária, matka Ježiša, vyzdvihnutá k nesmrteľnosti, a práve teraz, v septembri 1964, sa vatikánsky koncil pokúša udeliť jej vlastnosť, ktorú nemá, pretože by ju radi nazvali “Mária Prostrednica”, “Mária-Matka všetkých veriacich” alebo “Matka Cirkvi”. Ak kedy bolo v nejakom náboženstve babylonské uctievanie predkov, potom je to náboženstvo rímskej cirkvi.
556    Nielenže v Babylone vzniklo uctievanie predkov, ale takisto aj uctievanie prírody. Bolo to v Babylone, kde boli bohovia stotožňovaní so slnkom a mesiacom atď. Hlavným objektom v prírode bolo slnko, ktoré dáva teplo a svetlo a človeku sa javí ako ohnivá guľa na nebi. Tak hlavným bohom bol boh slnka, ktorého nazývali Bál. Často bolo slnko znázorňované ako kruh plameňa a čoskoro sa okolo toho plameňa objavil had. Netrvalo to dlho, a had sa stal symbolom slnka, a bol preto uctievaný. Tak bola žiadosť satanovho srdca plne vyzretá. Bol uctievaný ako Boh. Jeho trón bol upevnený. Jeho otroci sa mu klaňali. Tam v Pergame bol uctievaný vo forme živého hada. Strom Poznania dobrého a zlého, teraz symbolizovaný vo forme živého hada, nezviedol len Evu, ale i väčšinu ľudstva.
557    Ale ako sa Pergam stal sídlom satanovým, keď sídlom bol Babylon? Odpoveď je opäť v histórii. Keď Babylon podľahol Médom a Peržanom, kňaz-kráľ Attalus utiekol z mesta a išiel so svojimi kňazmi a posvätnými tajomstvami do Pergamu. Tam zriadil svoje kráľovstvo mimo rímskej ríše a prospieval pod diablovou opaterou.
558    Toto bolo veľmi krátke zhrnutie histórie babylonského náboženstva a jeho príchodu do Pergamu. Mnoho otázok nepochybne zostane nezodpovedaných a iste by sa dalo ešte mnoho povedať k nášmu poučeniu, ale ten úmysel nebol, aby to bolo štúdium histórie, ale skôr aby to bola pomoc pri štúdiu Slova.

OBVINENIE

559    Zjavenie 2:14-15: “Ale mám niečo málo proti tebe: že tam máš tých, ktorí držia učenie Balámovo, ktorý učil Baláka, jako položiť úraz pred synov Izraelových, aby jedli obetované modlám a smilnili. Tak máš aj ty takých, ktorí držia učenie mikulášencov, čoho nenávidím.”
560    V tomto Pergamskom Veku Pán odsudzuje dve náuky, ktoré nenávidí: 1. Učenie Balámovo, ktoré pri Bál-Peorovi prinieslo do Izraela modloslužbu a hriešne nemorálnosti, a 2. Učenie nikolaitov (mikulášencov), ktoré bolo v Efezskom Veku iba skutkami. Spojte túto obžalobu so skutočnosťou, že On vyzdvihoval Pergam ako sídlo satana, a bude veľmi jednoduché a správne usudzovať, že babylonské náboženstvo sa nejakým spôsobom zmiešalo s kresťanstvom.
PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEK561    No, toto nie je iba domnienka, ale historická skutočnosť, ktorú dokážeme tým, že sa vrátime do histórie okolo roku 36 po Kristovi a prídeme ku Nicejskému koncilu v roku 325. Keď boli kresťania (väčšinou rodení Židia) rozptýlení z Jeruzalema za hranice, išli všade kážuc Evanjelium, zvlášť v synagógach. Tak bolo o tri roky alebo okolo roku 36 po Kristovi, prinesené Evanjelium do Ríma Juniom a Andronikom, ktorí podľa Rimanom 16:7 boli apoštolmi. Dielo tam prekvitalo po niekoľko rokov, až kým ustavičné hádky Židov medzi sebou nepodnietili panovníka Klaudia k tomu, aby ich vyhnal z Ríma. So Židmi vyhostenými z toho mesta bola chrbtová kosť tej malej cirkvi prakticky zlomená. Pravdepodobne i starší boli Židia, a tak odišli. Stádo bolo bez dozoru, a keďže Slovo ako sprievodca ešte nebolo napísané, pre toto malé stádo bolo veľmi ľahké odpadnúť a byť zaplavené filozofmi a pohanmi tej doby. S dravými vlkmi na love a vypusteným antikristovským duchom nachádzame v histórii, že táto malá cirkev v Ríme beznádejne odpadla a začala zavádzať pohanské ceremónie pod kresťanskými titulmi.
562    Keďže doba vyhnanstva trvala 13 rokov, zakladatelia Junius a Andronicus sa nevrátili až do roku 54 po Kristovi. Predstavte si ich zdesenie, keď našli cirkev s kresťanským názvom, ktorá bola žalostne pohanská. V cirkvi boli oltáre, na ktoré umiestnili kadivo a slávili pohanské rituály. K pevne ustanoveným vodcom tej cirkvi sa nedalo priblížiť, tak s tými niekoľkými, ktorí sa snažili zostať vernými, začali novú cirkev alebo Druhú cirkev Ríma. Boh medzi nimi láskavo pôsobil znameniami a divmi, tak sa začala tretia cirkev. A hoci Prvá cirkev bola pokarhaná, pretože bola vo svojom uctievaní pohanskou a NIE kresťanskou, nechcela sa svojho pomenovania vzdať, ale zotrvala a DOTERAZ ZOSTÁVA Prvou cirkvou Ríma - rímsko-katolíckou cirkvou.
563    No, väčšina z nás má chybnú predstavu, že ktokoľvek a všetci, ktorí sa nazývajú kresťanmi, budú diablovým terčom, a následne budú vystavení vládnej tyranii. Ale nie je to tak. Prvá cirkev začala prospievať a tak sa rozrastať v počte, že panovníci a rôzni vládni úradníci vlastne podporovali tú cirkev z politických dôvodov. Tak, keď vodcovia Prvej cirkvi v Ríme našli priazeň, využili príležitosť obrátiť vládu proti pravým veriacim a dožadovať sa ich prenasledovania, jedine, ak by sa vrátili do ich skupiny. Jeden taký biskup Prvej cirkvi Ríma bol Anicetus, ktorý žil v druhom storočí a bol súčasníkom Polykarpa. Keď ctihodný Polykarp počul, že Prvá kresťanská cirkev Ríma bola zapletená do pohanských ceremónií a porušila pravdu Evanjelia, išiel tam, aby ich úpenlivo prosil o zmenu. Videl ich, ako sa klaňajú tvárou k zemi pred obrazmi pomenovanými po apoštoloch a svätých. Videl ich, ako zapaľujú sviečky a pália kadivo na oltári. Videl ich, ako oslavujú Paschu pod menom Veľkej noci [v angl. “Easter” - pozn. prekl.], kde vyzdvihovali chlieb v tvare kruhu, ktorý uctieval boha slnka, a potom vylievali víno ako obeť bohom. Ale tento starý svätý, ktorý cestoval 1500 míľ, nemohol zastaviť ich postupný úpadok. Práve, keď odchádzal, Boh skrze neho prehovoril, “Efraim sa pridružil modlám, nechaj ho.” Hozeáš 4:17. Polykarp sa už nikdy viac nevrátil.
564    Po Anicetovi nasledoval bezbožný biskup Ríma, zvaný Viktor. Do Prvej cirkvi zaviedol ešte viac pohanských slávností a ceremónií a snažil sa tiež urobiť všetko, aby presvedčil pravdivé kresťanské cirkvi, aby zahrnuli tie isté myšlienky. Oni neurobili tak, ako ich žiadal, tak presvedčil vládnych úradníkov, aby veriacich prenasledovali, volali ich na súd, uvrhli ich do väzenia a dokonca mnohým vymerali smrť. Taký príklad jeho ohavných činov nachádzame v histórii, kde bol panovník Septimus Severus presvedčený Callistom (priateľom Viktora), aby usmrtil 7000 v Tesalonikách, pretože títo praví veriaci slávili Paschu podľa Pána Ježiša a nie podľa uctievania Astarty.
565    Falošná vínna réva už uvoľňovala svoj hnev proti živému Bohu tým, že zabíjala vyvolených, rovnako, ako jej predok Kain zabil Ábela.
566    Pravá cirkev sa pokúšala priviesť Prvú cirkev k pokániu. Ona tak nečinila. Rozrastala sa vo veľkosti a vplyve. Pustila sa do nepretržitej kampane, aby zdiskreditovala pravé semeno. Robili si nárok, že oni, a jedine oni, sú tými pravými zástupcami Pána Ježiša Krista, a chvastali sa tým, že oni sú tou originálnou cirkvou v Ríme a jedine oni sú Prvou cirkvou. Skutočne boli Prvou cirkvou a SKUTOČNE ŇOU SÚ.
567    Tak počas tohoto tretieho cirkevného veku máme dve cirkvi nesúce to isté meno, ale s ostrým rozdielom medzi sebou. Jedna sa odvrátila od pravdy, vydala sa za modly a nemá v sebe žiaden život. Zmiešala sa a zanecháva za sebou znaky smrti (nie života). Je silná so svojimi mnohými členmi. Je obľúbená svetom. Tá druhá je malá prenasledovaná skupina. Ale ona nasleduje Slovo a znamenia ju sprevádzajú. Nemocní sú uzdravovaní a mŕtvi sú kriesení. Ona je nažive so Životom a Slovom Božím. Ona nemiluje svoj život, ale pevne sa drží Jeho Mena a Jeho viery, dokonca až na smrť.
568    A tak na pravých veriacich padlo strašné prenasledovanie úradným Rímom, až povstal Konštantín a poskytol slobodu náboženského uctievania. Zdá sa, že boli dva dôvody, prečo bola táto sloboda poskytnutá. Prvý bol ten, že rôzni dobrí panovníci nedovolili prenasledovanie, ale keď zomreli, nasledovali po nich tí, ktorí kresťanov zabíjali. Bolo to tak nezmyselné, že i verejnosť nakoniec uznala, že by mali nechať kresťanov na pokoji. Druhý a najvýznamnejší dôvod bol ten, že Konštantín mal pred sebou ťažký boj, aby prevzal kontrolu nad ríšou. Jednej noci videl vo sne, ako sa pred ním objavil biely kríž. Cítil, že to bolo preňho znamenie, že ak sa kresťania budú modliť, aby zvíťazil, tak vyhrá vojnu. Sľúbil im slobodu v prípade, že zvíťazí. Zvíťazil a sloboda uctievania bola zaručená ediktom v Nantes [Milánsky tolerančný edikt - pozn. prekl.] v roku 313 po Kristovi.
569    Ale táto sloboda pred prenasledovaním a smrťou nebola tak veľkorysá, ako sa to najprv javilo. Konštantín bol teraz patrónom [podporovateľom - pozn. prekl.]. Jeho záujem ako patróna bol o niečo väčší než ako pozorovateľa, lebo PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEKrozhodol, že cirkev potrebuje vo svojich záležitostiach jeho pomoc. Videl ich, že sa rozchádzali v názoroch na rôzne záležitosti, do jednej z ktorých bol zapletený Arius, biskup Alexandra, ktorý svojich prívržencoch učil, že Ježiš nebol pravým Bohom, ale nižšou bytosťou stvorenou Bohom. Západná cirkev sa držala opačného pohľadu veriac, že Ježiš je samotnou podstatou Boha a, ako povedali, ‘rovný s Otcom’. Kvôli takýmto záležitostiam, spolu s vtieraním pohanských ceremónií do bohoslužby, zvolal panovník v roku 325 Nicejský koncil s myšlienkou, že zhromaždí všetky skupiny, aby tam mohli svoje rozdiely vyžehliť a dôjsť k spoločnému porozumeniu a byť všetci jedno. Nie je to zvláštne, že hoci to začalo s Konštantínom, nezomrelo to, ale je to veľmi živé aj dnes ako “Svetová rada cirkví”? A čo on skutočne nedosiahol, to bude dosiahnuté v tomto dni skrze ekumenické hnutie.
570    No, toto zmiešanie štátu s cirkvou je bláznivá vec, lebo svet nerozumie ani pravde, ktorá je v Slove, ani spôsobom cirkvi. No, samotné rozhodnutie vyhlásené koncilom, že Arius sa mýlil, bolo o dva roky neskôr panovníkom vzaté späť a po mnoho rokov bolo to falošné učenie vtierané ľuďom.
571    Ale to, že cirkev a štát sa zídu, Pán skutočne dopredu vedel. Samotné meno Pergam znamená: “úplne vydatá”. A skutočne štát a cirkev boli oddané; politika a náboženstvo boli zjednotené. Potomkovia tej jednoty boli stále tými najstrašnejšími krížencami, aké kedy svet videl. Pravdy v nich niet, ale všetky zlé cesty Kaina (toho prvého kríženca) v nich sú.
572    Nielenže štát a cirkev boli v tomto veku spolu oddané, ale babylonské učenie bolo oficiálne pridané k Prvej cirkvi. Satan mal teraz prístup k Menu Kristovmu a v uctievaní bol vyzdvihnutý ako Boh. Za pomoci štátnej podpory zdedili cirkvi krásne budovy, ktoré boli obložené oltármi z bieleho mramoru a obrazmi zosnulých svätých. A bolo to práve v tomto veku, keď sa “šelma” zo Zjavenia 13:3, súc smrteľne zranená (to pohanské rímske impérium), navrátila k životu a k moci ako “Svätá rímska ríša”. Rím ako fyzický národ trpel veľkým vyčerpaním a čoskoro tým bude trpieť úplne; ale teraz to príliš nevadilo, pretože ich náboženská ríša ho bude držať na vrchole vládnutia nad svetom zvnútra, zatiaľ čo zvonku sa to nebude zdať.
573    Dovoľte, aby som vám ukázal presnú biblickú pravdu o tejto veci, lebo nechcem, aby si niekto myslel, že dávam svoje vlastné zjavenie, ktoré nie je v Písme. Daniel 2:31-45: “Ty, kráľu, si videl, a hľa, nejaký veľký obraz, a ten veľkolepý obraz, ktorého blesk bol náramný, stál pred tebou a bol na pohľad strašný. Hlava obrazu bola z výborného zlata, jeho prsia a jeho ramená boli zo striebra, jeho brucho a jeho bedrá z medi, jeho hnáty zo železa a jeho nohy čiastočne zo železa a čiastočne z hliny. A hľadel si dotiaľ, až sa odtrhol kameň, ktorý nebol v rukách, a uderil obraz do nôh, ktoré boli zo železa a z hliny, a rozbil ich na prach. Vtedy bolo razom rozdrvené železo, hlina, meď, striebro i zlato, a bolo to jako plevy z humna letného času, a odniesol to vietor tak, že sa tomu nenašlo nikde miesta, a kameň, ktorý uderil obraz, stal sa velikým vrchom a naplnil celú zem. To je sen, a jeho výklad tiež povieme pred kráľom. Ty, kráľu, si kráľom kráľov, pretože ti Bôh nebies dal to kráľovstvo i tú moc, i silu, i slávu, a všetko všade, kde len bývajú synovia človeka i poľná zver, i nebeské vtáctvo, dal do tvojej ruky a učinil ťa pánom nad tým nad všetkým. Ty si tou zlatou hlavou. A po tebe povstane iné kráľovstvo, nižšie, ako je tvoje, a zase iné, tretie kráľovstvo, jako medené, ktoré bude panovať na celej zemi. A štvrté kráľovstvo bude tvrdé jako železo, lebo železo drví a krúši všetko, a tedy jako železo, ktoré poláme to všetko, tak aj ono rozdrví a poláme. A že si videl nohy a prsty čiastočne z hrnčiarskej hliny a čiastočne zo železa, to znamená, že to bude rozdelené kráľovstvo; ale bude v ňom ešte niečo z pevnosti železa, lebo si videl železo smiešané s hlinou obyčajného blata. A prsty na nohách čiastočne zo železa a čiastočne z hliny znamenajú, že kráľovstvo bude z čiastky silné a z čiastky krehké. A to, že si videl železo smiešané s hlinou obyčajného blata, znamená, že budú spojení na spôsob semena človeka; ale nebudú pevne ľnúť jeden k druhému, tak, ako sa železo nespojí s hlinou. A za dní tých kráľov ustaví Bôh nebies kráľovstvo, ktoré nebude zkazené nikdy až na veky. A to kráľovstvo nebude ponechané inému ľudu. Rozbije všetky tie kráľovstvá na prach a učiní im koniec, ale ono bude stáť až na veky. Lebo si videl, že sa od vrchu odtrhol kameň, ktorý nebol v rukách, a rozbil na prach železo, meď, hlinu, striebro i zlato. Veľký Bôh oznámil kráľovi, čo bude po tomto. A sen je istý, a jeho výklad je verný.” Tu je zjavený presný opis budúcnosti, nenaplnených dejín, o ktorých bolo prorokované, že prídu na zem od doby Daniela až do doby, keď príde Ježiš a bude panovať ako Syn Dávidov. Sú známe ako “Časy pohanov”. Obsahovali štyri historické úseky, ktoré boli známe podľa panujúcej ríše v každom úseku: Babylonská, Médo-perzská, Grécka a Rímska. Najväčšou a absolútnou monarchiou bola Babylonská, ktorá bola reprezentovaná hlavou zo zlata. Ďalšou, čo sa týka slávy, bola Médo-Perzská, ktorá, ako história potvrdila, bola skutočne menej slávna a bola reprezentovaná hruďou a ramenami zo striebra. Potom nasledoval Grécky vek, ktorého kráľ bol najlepším vojenským vodcom, akého kedy svet poznal, tak bol príhodne reprezentovaný bruchom a stehnami z medi. Bol menej slávny ako tie dva predchádzajúce. Nakoniec prišlo posledné kráľovstvo, ktorým bolo Rímske impérium, reprezentované nohami a chodidlami. Ale kde boli tri predchádzajúce kráľovstvá reprezentované ako čisté nerasty (čisté zlato, striebro a meď), tam bola tá posledná ríša čistým železom iba v nohách, lebo keď to prešlo k chodidlám, bola to zmiešanina železa a hliny, a nerast s hlinou sa jednoducho nemôže zmiešať a vyprodukovať stálosť a silu. No nielen to, ale najohromujúcejšie je, že táto posledná ríša (Rímska) vytrvá vo svojom zvláštnom ‘zmiešanom stave’ až do času, keď sa Ježiš vráti.
574    Táto Rímska ríša zo železa (železo predstavuje moc a veľkú ničivú silu proti opozícii) pozostávala z dvoch hlavných častí. A určite to tak bolo, lebo ríša sa doslova rozštiepila na dve - Východnú a Západnú. Obe boli veľmi mocné, drviac všetko, čo bolo pred nimi.
575    Ale ako sláva a moc všetkých ríš zaniká, tak i táto ríša začala upadať. Tak Rím padol. Pohanská Rímska ríša už viac nebola železom. Rozpadla sa. Bola smrteľne zranená. Rím teraz nemohol panovať. Všetko sa skončilo. Tak si to myslel svet. Ale ako sa svet mýlil, pretože tá hlava (Rím), hoci zranená, nebola zranená na smrť. (Wuestov preklad Zjavenia 13:3: “A jedna z jej hláv sa javila ako smrteľne zranená, krk bol podrezaný. A jej smrteľná rana bola uzdravená. A celá zem nasledovala šelmu v úžase.”)
576    Ľudia sa dívajú na Rím. Hľadia na taliansky národ. A zatiaľ čo sa dívajú, neuvedomujú si, že Rím so svojimi presnými hranicami, kde pápež má konkrétne územie ako svoje panstvo, je doslovne národom uprostred národa, a majú veľvyslancov a prijímajú veľvyslancov. PÁPEŽSKÝ FALOŠNÝ KRESŤANSKÝ RÍM (je dokonca nazývaný večným mestom - aké rúhavé), TERAZ VLÁDNE SKRZE NÁBOŽENSTVO EŠTE ŠIKOVNEJŠIE, AKO KEĎ POHANSKÁ RÍMSKA RÍŠA VLÁDLA MOCOU ČISTÉHO ŽELEZA! Rím dostal novú chuť do života, keď Konštantín spojil cirkev a štát a tú jednotu podporil (vojenskou) silou. Duch, ktorý motivoval pohanský Rím, je ten istý duch, ktorý teraz motivuje falošný kresťanský Rím. Môžete vidieť, že je to tak, pretože teraz viete, že štvrtá ríša nikdy neprestala existovať; zmenila len svoj zovňajšok.
577    Keď raz Nicejský koncil obrátil moc politického Ríma na cirkev, zdalo sa, že neexistujú hranice, kam táto Prvá kresťanská cirkev môže zájsť. Meno kresťan, ktoré pôvodne prinášalo prenasledovanie, sa teraz stalo menom prenasledovateľov. Bolo to v tomto veku, keď Augustín z Hippo (354-430) vydal predpis, že cirkev by mala a MUSÍ použiť násilie, ak je to potrebné, aby svoje deti priviedla späť do stáda, a že je to v súlade so Slovom Božím zabíjať heretikov a odpadlíkov. Vo svojej polemike s Donatistami napísal... “Je skutočne lepšie, že ľudia sú vedení k uctievaniu Boha vyučovaním, ako by k tomu mali byť donútení strachom z potrestania alebo bolesti, ale to neznamená, že pretože ten prvý spôsob utvára lepšieho človeka, tak by sa mali tí, ktorí sa tomu nechcú poddať, prehliadať. Lebo mnohí našli výhodu v tom (ako sme to dokázali a denne dokazujeme vlastnou skúsenosťou), že sú najprv prinútení strachom alebo bolesťou, aby mohli byť potom ovplyvnení učením, aby mohli dokončiť skutkom to, čo sa už naučili v slove... zatiaľ čo lepší sú tí, ktorí sú vedení priamo láskou, početnejší sú istotne tí, ktorí sú naprávaní strachom. Lebo kto by nás len mohol viac milovať než Kristus, ktorý položil Svoj život za ovce? A predsa po povolaní Petra a ostatných apoštolov jedine skrze Svoje Slová, keď prišiel povolať Pavla, neprinútil ho iba Svojím hlasom, ale ho dokonca zrazil k zemi Svojou mocou, a tým mohol násilne priviesť toho, kto zúril uprostred temnoty nevery, a aby sa dožadoval svetla srdca, ranil ho najprv telesnou slepotou očí. Prečo by potom Cirkev nemala použiť moc, aby donútila svojich stratených synov k návratu? Sám Pán povedal: ‘Choďte von medzi ohrady a ploty a donúťte ich, aby vošli.’ Preto má byť moc, ktorú Cirkev získala Božským určením vo svojej pravej dobe skrze náboženský charakter a vieru kráľov, nástrojom, ktorým sú tí, ktorí sa nachádzajú na cestách a medzi plotmi - čo je v kacírstvach a rozkoloch - donútení vojsť, tak nech v tom nevidia chybu, keď sú donucovaní.”
578    Smäd po krvi rýchlo rástol. Falošná vínna réva v Španielsku teraz zneužívala panovníka Maxima, aby sa pripojil k útoku na pravých veriacich, ktorí mali vo svojom strede Slovo, znamenia a zázraky. Tak boli niektorí z prisciliánov privedení biskupom Ithacusom do Treves (385). Obvinil ich z čarodejníctva a nemravnosti a mnohí boli popravení. Martin z Toursu a Ambros z Milána proti tomuto protestovali, a márne prosili, aby bolo zastavené prenasledovanie. Keď prenasledovanie trvalo ďalej, obaja títo biskupi odmietali spoločenstvo s biskupom Hydatusom a ostatnými jemu podobnými. Je zvláštne povedať, že snem v Treves bol schválený vrahmi.
579    Od tejto doby, zvlášť počas tých Temných Vekov, uvidíme, ako deti tela prenasledujú a ničia deti Ducha, hoci si obaja nárokujú, že majú jedného Otca, ako tomu bolo i v prípade Izmaela a Izáka. Temnosť duchovnej porušenosti sa bude prehlbovať a pravé Svetlo Božie bude zhasínať, až bude svietiť veľmi slabo, čo sa týka sily. Avšak zasľúbenie Božie zostane pravdivé, “A to Svetlo svieti vo tme, ale tma s tým nemôže nič urobiť.”
580    No, doteraz som ešte neodhalil ten bod v dejinách, ktorý som sľúbil zahrnúť, a to je zmiešanie Nimrodovho a kresťanského náboženstva. Spomeniete si, že Attalus utiekol z Babylona do Pergamu a zriadil svoje kráľovstvo mimo dosahu Rímskej ríše. Po roky jeho ríša kvitla, súc živená bohom tohoto sveta. Rad kňazov-kráľov nasledoval po Attalovi až k vláde Attala III., ktorý z nejakých, len v suverenite Božej známych dôvodov, chcel mať kráľovstvo v Ríme. Potom Julius Caesar prevzal oboje, fyzické i duchovné kráľovstvo, pretože sa stal Pontifikom Maximom [najvyšším kňazom - pozn. prekl.] babylonského náboženstva a bol preto kňazom-kráľom. Tento titul sa prenášal na nasledujúcich panovníkov až do doby Maxima III., ktorý ho odmietol. Podľa Stevensovej histórie to bolo vtedy, keď pápež prevzal vedenie, ktoré panovník odmietol, a dnes na svete stále existuje pápež, a on je skutočne Pontifikom Maximom. Nosí trojitú korunu a sídli v Ríme. A v Zjavení 17 sa Boh už viacej neodvoláva na Pergam ako sídlo satana, ani nehovorí, že je to miesto, kde býva satan. Nie, trónna sála už viac nie je v Pergame, ale je to TAJOMSTVO Babylon. Nie je to v Babylone, ale v TAJOMSTVE Babylon. Je to v meste na siedmich pahorkoch. Jeho hlavou je antikrist, pretože si prisvojil pozíciu Krista, ktorý jediný je prostredník a ktorý jediný môže odpúšťať hriechy. Áno, Pontifex Maximus je dnes s nami.

UČENIE NIKOLAITOV

581    Zjavenie 2:15: “Tak máš aj ty takých, ktorí držia učenie mikulášencov, čoho nenávidím.”
582    Spomínate si, že v Efezskom Veku som odhalil, že to slovo mikulášenci (nikolaiti) pochádza z dvoch gréckych slov: Nicao, čo znamená podmaniť a Lao, čo znamená laici. Nikolaita znamená “ovládať laikov”. No, prečo je toto tak hrozná vec? Je to hrozné, pretože Boh nikdy neumiestnil Svoju cirkev do rúk nejakých zvolených vodcov, ktorí vedú politickým myslením. On umiestnil Svoju cirkev do starostlivosti Bohom určených, Duchom naplnených a podľa Slova žijúcich ľudí, ktorí vedú ľud tým, že ho sýtia Slovom. On nerozdelil ľudí do tried, aby boli masy vedené svätým kňazstvom. Je pravdou, že vedenie musí byť sväté, ale potom tak musí byť i celé zhromaždenie. Ďalej nie je v Slove žiadne miesto, kde kňazi, služobníci alebo im podobní robia prostredníkov medzi Bohom a ľuďmi, ani tam nie je miesto, kde by boli vo svojom uctievaní Pánovi oddelení. Boh chce, aby Ho všetci milovali a slúžili Mu spoločne. Nikolaitizmus tie zásady ničí a namiesto toho oddeľuje služobníkov od ľudu a z vodcov robí vladárov namiesto služobníkov. No, toto učenie vlastne v prvom veku začalo ako skutok. Zdá sa, že problém leží v dvoch slovách: ‘starší’ (presbyteri) a ‘dozorcovia’ (biskupi). Hoci Písmo ukazuje, že v každom zbore je niekoľko starších, niektorí začali (medzi nimi Ignácius) učiť, že biskup predstavuje niekoho, kto má prvenstvo alebo autoritu a vládu nad staršími. No, pravda tej veci je tá, že slovo ‘starší’ naznačuje to, kým tá osoba je, zatiaľ čo slovo ‘biskup’ označuje úrad toho istého muža. Starší je ten muž. Biskup je úrad toho muža. ‘Starší’ sa vždy vzťahovalo a vždy bude vzťahovať na chronologický vek človeka v Pánovi. Je starším nie preto, že je zvolený alebo ustanovený atď., ale preto, že JE STARŠÍ. Je skúsenejší, trénovaný, žiaden nováčik, na základe skúsenosti spoľahlivý a má dlhoročný dôkaz svojej kresťanskej skúsenosti. Ale nie, biskupi nepriľnuli k Pavlovým epištolám, ale radšej išli k Pavlovej správe o čase, keď povolal starších z Efezu do Milétu v Skutkoch 20. Vo verši 17 je napísané, že “starší” boli povolaní a potom vo verši 28 boli nazvaní dozorcami (biskupmi). A títo biskupi (bezpochyby politicky orientovaní a dychtiví po moci) trvali na tom, že Pavol vysvetlil, že ‘dozorcovia’ boli viac než miestnymi staršími s oficiálnym postavením iba vo svojom vlastnom zbore. Pre nich bol teraz biskup niekým s rozšírenou autoritou nad mnohými miestnymi vodcami. Takéto poňatie nebolo ani biblické, ani historické, a predsa sa muž takej veľkosti ako Polykarp priklonil k takej organizácii. Tak to, čo v prvom veku začalo ako skutok, sa stalo doslova učením a tak je to dnes. Biskupi si stále nárokujú moc ovládať ľudí a konať s nimi tak, ako chcú, ustanovujúc ich do služby podľa svojej ľúbosti. Toto popiera vedenie Ducha Svätého, ktorý povedal, “Oddeľte mi Pavla a Barnabáša pre dielo, ku ktorému som ich povolal.” Toto je anti-Slovo a anti-Kristus. Matúš 20:25-28: “Ale Ježiš, privolajúc si ich, povedal: Viete, že kniežatá národov panujú nad nimi, a velikí medzi nimi prevádzajú nad nimi moc. Nie tak bude medzi vami, ale ktokoľvek by chcel byť medzi vami velikým, bude vaším služobníkom; a ktokoľvek by chcel byť medzi vami prvým, bude vaším sluhom, ako ani Syn človeka neprišiel, aby mu slúžili, ale aby slúžil a dal svoj život ako výkupné za mnohých.” Matúš 23:8-9: “Ale vy sa nevolajte Rabbim, lebo jeden je váš Učiteľ, Kristus, a vy všetci ste bratia. A svojím otcom nenazývajte nikoho na zemi, lebo jeden je váš Otec, ten, ktorý je v nebesiach.”
583    Aby som toto ešte lepšie objasnil, dovoľte, aby som nikolaitizmus vysvetlil takto. Spomínate si, že v Zjavení 13:3 je povedané, “A videl som jednu z jej hláv ako doťatú na smrť, ale jej smrteľná rana bola uzdravená. A divila sa tomu celá zem, hľadiac za šelmou.” No, my vieme, že tá zranená hlava bola pohanská Rímska ríša, tá veľká politická svetová moc. Táto hlava znovu povstala ako “Rímsko-katolícka duchovná ríša”. No, pozorujte toto pozorne. Čo robil politický pohanský Rím, čo bolo základom jeho úspechu? On “rozdelil a ovládol”. To bolo semeno Ríma - rozdeliť a ovládnuť. Jeho železné zuby trhali a zožierali. Koho roztrhal a zožral, ten už nemohol znova povstať, tak, ako zboril Kartágo a roztrúsil ho. To isté železné semeno v ňom zostalo, keď povstal ako falošná cirkev, a jeho politika zostala tá istá - rozdeľ a ovládni. To je nikolaitizmus a Boh to nenávidí.
584    Nuž, je veľmi známou historickou skutočnosťou, že keď sa tento omyl vkradol do cirkvi, ľudia začali súperiť o úrad biskupa s tým výsledkom, že táto pozícia sa dávala tým vzdelanejším, materiálne napredujúcim a politicky zmýšľajúcim mužom. Ľudské poznanie a programy začali obsadzovať miesto Božskej múdrosti a Duch Svätý už viac nevládol. Toto bolo skutočne tragické zlo, lebo biskupi začali trvať na tom, že nie je vyžadovaný jasný kresťanský charakter pre službu buď Slovom, alebo obradmi v cirkvi, lebo to boli tie prvky a ceremónie, ktoré boli dôležité. Toto dovolilo zlým ľuďom (zvodcom) stádo roztrhať.
585    Po ľuďmi vytvorenom učení o povýšení biskupov na miesto, ktoré im v Písme nebolo udelené, bolo ďalším krokom udeľovanie odstupňovaných titulov, ktoré vybudovali náboženskú hierarchiu; lebo čoskoro boli arcibiskupi nad biskupmi a kardináli nad arcibiskupmi a za času Bonifáca III. bol nad všetkými pápež, Pontifex.
586    Z učenia nikolaitov a zlúčenia kresťanstva s babylonizmom museli byť konečné výsledky také, aké videl Ezechiel v kapitole 8:10: “Vtedy vojdúc, videl som a hľa, boli tam všelijaké podoby zemeplazov a hoviad ohyzdných a všelijakých ukydaných bohov domu Izraelovho, vyryté na stene kolom dookola.” Zjavenie 18:2: “A skríkol silne, veľkým hlasom a hovoril: Padol, padol veľký Babylon a stal sa bývaniskom démonov a žalárom každého ducha PERGAMSKÝ CIRKEVNÝ VEKnečistého a žalárom každého vtáka nečistého a nenávideného, lebo z vína prchlivosti jeho smilstva pili všetky národy.”
587    No, toto učenie nikolaitov, tento zákon, ktorý bol zavedený v cirkvi, nebol príliš sympatický pre mnohých ľudí, lebo oni mohli čítať tie neobyčajné listy alebo eseje o Slove napísané nejakou zbožnou osobou. Tak čo urobila cirkev? Exkomunikovala spravodlivých učiteľov a spálila zvitky. Povedali, “Je potrebné zvláštne vzdelanie, aby sa Slovo mohlo čítať a rozumieť mu. Dokonca aj Peter povedal, že je ťažko rozumieť mnohým veciam, ktoré Pavol napísal.” Keď vzali ľuďom Slovo, čoskoro prišlo k tomu, že ľudia mohli počúvať len to, čo hovoril kňaz, a robiť to, čo im povedal. Hovorili tomu Boh a Jeho sväté Slovo. Zabrali mysle a životy ľudí a urobili z nich sluhov despotického kňazstva.
588    No, ak chcete dôkaz toho, že si katolícka cirkev robí nárok na životy a mysle ľudí, tak len počúvajte edikt Theodosia X. Theodosiov prvý edikt.
589    Tento edikt bol vydaný bezprostredne po tom, ako bol pokrstený v Prvej rímskej cirkvi. “My, traja panovníci, si prajeme, aby naši poddaní vytrvale dodržiavali náboženstvo, ktoré učil svätý Peter Rimanov, ktoré bolo tradíciou verne zachované a ktoré teraz vyhlásil pontif Damasus z Ríma a Peter, biskup z Alexandrie, muž apoštolskej svätosti podľa inštitúcie apoštolov a učenia Evanjelia; ktoré nám dovoľuje veriť v jedno Božstvo Otca, Syna a Ducha Svätého, rovnakého majestátu v Svätej Trojici. Nariaďujeme, aby prívrženci tejto viery boli nazývaní katolícki kresťania. Označujeme všetkých tých nezmyselných nasledovníkov iných náboženstiev neslávnym menom kacíri (heretici) a zakazujeme ich zhromaždeniam prisvojovať si meno cirkev. Okrem odsúdenia Božskou spravodlivosťou musia očakávať ťažký trest, ktorý naša autorita vedená nebeskou múdrosťou bude považovať za vhodné uložiť...”
590    Pätnásť trestných zákonov, ktoré vydal tento panovník, po mnoho rokov zbavilo nasledovníkov Evanjelia všetkých práv uplatňovať svoje náboženstvo, vylúčilo ich zo všetkých verejných úradov a vyhrážalo sa im pokutami, konfiškáciou, vyhnanstvom a v niektorých prípadoch dokonca i smrťou.
591    Viete, čo? Dnes spejeme presne tým smerom.
592    Rímsko-katolícka cirkev samu seba nazýva Matka cirkev. Nazýva sa prvou alebo pôvodnou cirkvou. To je úplne správne. Ona bola pôvodnou Prvou cirkvou Ríma, ktorá odpadla a vošla do hriechu. Bola prvou, ktorá sa zorganizovala. Boli v nej nájdené skutky a potom učenie nikolaitov. Nikto nebude popierať, že je matkou. Ona je matkou a zrodila dcéry. No, dcéra vychádza zo ženy. Žena oblečená v šarlát sedí na siedmich pahorkoch Ríma. Ona je prostitútka a zrodila dcéry. Tie dcéry sú protestantské cirkvi, ktoré z nej vyšli a potom šli rovno späť do organizácie a nikolaitizmu. Táto Matka dcér-cirkví je nazývaná prostitútkou. To je žena, ktorá nebola verná svojim manželským sľubom. Ona bola vydatá za Boha a potom zanevrela, smilniac s diablom a vo svojom smilstve zrodila dcéry, ktoré sú práve také ako ona. Táto kombinácia matky a dcéry je anti-Slovo, anti-Duch, a teda anti-Krist. Áno, ANTIKRIST.
593    No, skôr ako sa dostanem príliš ďaleko, chcem spomenúť, že títo prví biskupi sa domnievali, že sú nad Slovom. Povedali ľuďom, že môžu odpúšťať ich hriechy na základe vyznania tých hriechov. To nikdy nebola pravda. V druhom storočí začali krstiť deti. V skutočnosti praktikovali krst do znovuzrodenia. Niet divu, že sú dnes ľudia popletení. Ak boli už vtedy tak popletení, tak krátko po Letniciach, teraz sú v najzúfalejšom stave, súc približne 2000 rokov vzdialení od pôvodnej pravdy.
594    Ó, Cirkev Božia, je len jedna nádej. Vráťte sa späť k Slovu a zostaňte s Ním.

UČENIE BALÁMOVO

595    Zjavenie 2:14: “Máš tam tých, ktorí držia učenie Balámovo, ktorý učil Baláka, jako položiť úraz pred synov Izraelových, aby jedli obetované modlám a smilnili.”
596    No, nemôžete mať nikolaitské usporiadanie v cirkvi, a zároveň nemať aj toto ďalšie učenie. Vidíte, ak odstránite Slovo Božie a pôsobenie Ducha ako prostriedok uctievania (tí, ktorí Ma uctievajú, musia Ma uctievať v Duchu a v pravde), potom budete musieť dať ľuďom inú formu uctievania ako náhradu, a náhrada znamená balámizmus.
597    Ak chceme porozumieť, čím je učenie Balámovo v novozákonnej cirkvi, mali by sme sa radšej vrátiť a vidieť, čím bolo v starozákonnej cirkvi, a aplikovať to na ten tretí vek cirkvi a potom to uviesť do prítomnosti.
598    Ten príbeh nachádzame v Numeri, kapitoly 22 až 25. No, vieme, že Izrael bol vyvoleným ľudom Božím. Oni boli letničnými ľuďmi svojej doby. Uchýlili sa pod krv, všetci boli pokrstení v Červenom mori a vyšli z vody von, spievajúc v Duchu a tancujúc pod mocou Ducha Svätého, zatiaľ čo Miriam, prorokyňa, hrala na svoju tamburínu. Nuž, po nejakej dobe putovania prišli tieto deti Izraelove k Moábovi. Pamätáte sa, kto bol Moáb. Bol synom Lota z jednej z jeho vlastných dcér, a Lot bol zasa synovcom Abraháma, takže Izrael a Moáb boli príbuzní. Chcem, aby ste to videli. Moábiti poznali pravdu, či už podľa nej žili, alebo nie.
599    Tak prišiel Izrael k hraniciam Moába a vyslal ku kráľovi poslov, ktorí povedali, “Sme bratia. Nechajte nás prejsť vašou zemou. Ak bude náš ľud alebo náš dobytok niečo jesť alebo piť, radi vám to zaplatíme.” Ale kráľ Balák sa veľmi rozčúlil. Tá hlava tej nikolaitskej bandy nechcela dovoliť, aby cirkev prešla so svojimi znameniami a divmi a rôznymi prejavmi Ducha Svätého, so svojimi tvárami žiariacimi Božou slávou. Bolo to príliš riskantné, keďže by mohol stratiť niektorých zo svojho zástupu. Tak Balák odoprel Izraelu, aby prešiel. V skutočnosti bol jeho strach pred nimi tak veľký, že išiel k jednému úplatkárskemu prorokovi menom Balám a prosil ho, aby vyjednával medzi ním a Bohom a žiadal Všemohúceho, aby preklial Izraela a učinil ho bezmocným. A Balám, ktorý dychtil po tom, aby bol účastný v politických záležitostiach a stal sa veľkým mužom, bol len veľmi rád, že tak smie učiniť. Ale vidiac, že sa musí priblížiť k Bohu a získať od Neho prijatie, aby mohli byť tí ľudia prekliati, keďže on sám to nemohol urobiť, išiel prosiť Boha, aby mu dal Svoje povolenie ísť. No, nie je to práve ako nikolaiti, ktorých máme dnes medzi nami? Preklínajú každého, kto nejde po ich ceste.
600    Keď Balám prosil Boha o dovolenie, aby mohol ísť, Boh to odmietol. Ó, to zaštípalo! Ale Balák na tom trval, sľubujúc mu ešte väčšie odmeny a česť. Tak sa Balám vrátil k Bohu. No, jedna odpoveď od Boha mala stačiť. Nie však pre tvrdohlavého Baláma. Keď Boh videl jeho prevrátenosť, povedal mu, aby vstal a šiel. Rýchlo osedlal osla a odišiel. Mal si uvedomiť, že toto bola jednoducho Božia dopustená vôľa a že ich nebude môcť prekliať, i keby išiel dvadsaťkrát a dvadsaťkrát sa o to pokúsil. Ako sú i dnes ľudia podobní Balámovi! Veria v troch Bohov, dávajú sa krstiť na tri tituly namiesto v MENO, a predsa na nich Boh zosiela Ducha, ako Ho zoslal na Baláma, a idú ďalej veriac, že sú úplne v poriadku, zatiaľ čo sú vlastne dokonalými Balámitmi. Vidíte, učenie Balámovo. Každopádne choď. Urob to podľa svojho. Hovoria, “Nuž, Boh nás požehnal. Musí to byť v poriadku.” Viem, že vás požehnal. Nepopieram to. Ale je to tá istá cesta organizácie, po ktorej išiel Balám. Je to neposlušnosť Božiemu Slovu. Je to falošné učenie.
601    Tak Balám išiel divoko dolu cestou, až sa mu postavil do cesty anjel Boží. Ale ten prorok (biskup, kardinál, predseda, prezident a generálny dozorca) bol pre duchovné veci tak slepý kvôli myšlienke na česť, slávu a peniaze, že nemohol vidieť anjela stojaceho s vytaseným mečom. Stál tam, aby zablokoval bláznivého proroka. Malý osol ho videl a uhol sa dozadu a dopredu, až nakoniec pritlačil Balámovu nohu o kamenný múr. Somár zastal a nechcel ísť ďalej. Nemohol. Tak Balám zoskočil a začal ho biť. Osol potom začal k Balámovi hovoriť. Boh nechal prehovoriť toho osla v jazyku. Ten osol nebol žiaden kríženec; bol originálnym semenom. Povedal zaslepenému prorokovi, “Či nie som tvojím oslom a nenosil som ťa verne?” Balám odpovedal, “Áno, áno, si mojím oslom a verne si ma nosil až doteraz, a ak ťa neprinútim, aby si šiel, tak ťa zabijem... ó! Čo je to, ja hovorím k oslovi? To je smiešne, myslel som, že počujem hovoriť osla a ja som mu odpovedal.”
602    Boh vždy hovoril v jazyku. Hovoril na slávnosti Balsazára a potom na Letnice. I dnes to znova robí. Je to varovanie pred blízkym súdom.
603    Potom sa ten anjel stal Balámovi viditeľným. Povedal Balámovi, že nebyť osla, bol by už teraz mŕtvy kvôli pokúšaniu Boha. Ale keď Balám sľúbil, že sa vráti späť, bol poslaný ďalej s napomenutím, aby hovoril len to, čo mu Boh dal.
604    Tak šiel Balám dolu a postavil sedem oltárov pre čisté obetné zvieratá. Zabil barana znázorňujúceho príchod Mesiáša. Vedel, čo urobiť, aby sa priblížil k Bohu. Mal správnu mechaniku, ale nie dynamiku, tak isto ako dnes. Či to nevidíte, nikolaiti? Tam v údolí bol Izrael, obetujúc tú istú obeť, robiac tie isté veci, ale iba jeden z nich mal znamenia, ktoré nasledovali. Len jeden mal vo svojom strede Boha. Forma vás nikam nedostane. Nemôže zaujať to miesto manifestácie Ducha. To je to, čo sa stalo v Nicei. Presadili učenie Baláma a nie učenie Božie. A potkli sa, áno, padli. Stali sa mŕtvymi ľuďmi.
605    Po tom, čo bola obeť hotová, bol Balám pripravený prorokovať. Ale Boh zviazal jeho jazyk a on ich nemohol prekliať. Požehnal ich.
606    Balák bol veľmi nahnevaný, ale nebolo nič, čo by mohol Balám urobiť ohľadom proroctva. Bolo vypovedané Duchom Svätým. Balák teda požiadal Baláma, aby zišiel dolu do údolia a pozrel sa na nich zozadu, aby uvidel, či by snáď nebol nejaký spôsob, ako by ich mohol prekliať. Taktiky, ktoré Balák použil, sú tie isté taktiky, ktoré sa používajú aj dnes. Veľké denominácie pozerajú dolu na malé skupiny a čokoľvek medzi nimi nájdu, z čoho by mohli urobiť škandál, vynášajú to a vykrikujú. Ak tí moderní žijú v hriechu, nikto na to nič nepovie, ale keď sa dostane jeden z vyvolených do ťažkostí, každé noviny to vykričia po krajine. Áno, Izrael mal svoje zadné (telesné) stránky. Mali svoju stránku, ktorá nebola chvályhodná, ale napriek ich nedokonalostiam, skrze účel Boží, ktorý pôsobí podľa vyvolenia, z milosti a nie zo skutkov, MALI OBLAK VO DNE A OHNIVÝ STĹP V NOCI, MALI UDRETÚ SKALU, MEDENÉHO HADA A ZNAMENIA A ZÁZRAKY. Boli potvrdení - nie sami v sebe, ale v Bohu.
607    Boh nemal žiaden rešpekt voči tým nikolaitom s ich titulmi PhDr., LLDr. a ThDr. a všetkými ich výbornými organizáciami a tým najlepším, čím sa ľudia môžu chvastať; ale mal rešpekt voči Izraelu, lebo mali vo svojom strede potvrdené Slovo. Samozrejme, Izrael nevyzeral tak nablýskane, lebo práve v unáhlenom úteku vyšli z Egypta, ale aj tak boli požehnaným ľudom. Všetko, čo počas tých vyše 300 rokov poznali, bolo pásť stáda, obrábať polia a otročiť v strachu zo smrti pod nadvládou Egypťanov. Ale teraz boli slobodní. Boli požehnaným ľudom skrze zvrchovanosť Božiu. Iste, Moáb na nich hľadel dolu. Všetky ostatné národy takisto. Organizácie sa vždy dívajú dolu na tých neorganizovaných, a buď ich chcú s odhodlanosťou priviesť do organizácie alebo ich zničiť, ak neprídu.
608    No, niekto sa ma môže opýtať, “Brat Branham, čo ťa vedie k tomu, že si myslíš, že Moáb bol organizovaný, zatiaľ čo Izrael nie? Odkiaľ máš tú myšlienku?” Mám ju rovno tu z Biblie. Tu je to všetko znázornené v type. Všetko, čo je napísané v Starom zákone vo forme príbehov, je napísané pre naše napomenutie tak, aby sme sa z toho mohli učiť. Je to tu rovno v Numeri 23:9: “Lebo ho vidím z vrchu skál a z vŕškov ho pozorujem. Hľa, je to ľud, ktorý bude bývať OSOBITNE a NEBUDE POČÍTANÝ MEDZI INÉ NÁRODY.” Tu je to. Boh sa díva z vrcholku skál, nie v nejakom údolí, hľadajúc ich zlé stránky a odsudzujúc ich. Boh ich vidí tak, ako ich chce vidieť - z výšin Svojej lásky a milosrdenstva. Bývali OSAMOTE a neboli organizovaní. Nemali kráľa. Mali proroka a prorok mal v sebe Boha skrze Ducha, a Slovo prišlo k prorokovi a Slovo išlo k ľudu. Oni nepatrili k OSN. Nepatrili k Svetovej rade cirkví, k baptistom, presbyteriánom, k Zborom Božím alebo nejakej inej skupine. Nepotrebovali niekam patriť. Boli pripojení k Bohu. Nepotrebovali radu od nejakej rady - mali vo svojom strede to “Tak hovorí Pán”. Haleluja!
609    No, napriek tomu, že Balám poznal správny prístup k Bohu a mohol priniesť od Pána zjavenie pomocou zvláštneho obdarenia mocou, bol napriek tomu všetkému stále len biskupom vo falošnej skupine. Lebo čo teraz urobil, aby získal Balákovu priazeň? Vymyslel plán, v ktorom by bol Boh donútený Izraela usmrtiť. Práve, ako satan vedel, že keď zláka Evu (spôsobí, aby upadla v telesný hriech), tak Boh vysloví rozsudok smrti proti hriechu, tak vedel Balám, že keby mohol dostať Izrael do hriechu, Boh by ich musel usmrtiť. Tak naplánoval spôsob, ako ich prinútiť, aby prišli a pripojili sa v hriechu. Rozposlal pozvánky, aby prišli na slávnosť Bál-Peora (prídite a uctievajte s nami). No, Izrael nepochybne videl sviatky Egypťanov, tak necítili, že by to bolo príliš zlé ísť a len sa pozerať a možno s tými ľuďmi pojesť. (Čo je na tom vlastne zlé, mať obecenstvo? Mali by sme ich milovať, nie? Alebo ako inak ich môžeme získať?) Byť priateľskými nikdy nikomu neublíži - alebo tak nejako si to mysleli. Ale keď tie sexi Moabitské ženy začali tancovať a vyzliekať sa, zatiaľ čo sa vrteli, tancujúc svoj rokenrol a twist, vzbudila sa v Izraelitoch žiadosť a boli zatiahnutí do cudzoložstva a Boh z nich v hneve zabil štyridsaťdva tisíc.
610    A to je to, čo urobil Konštantín a jeho nástupcovia v Nicei a po Nicei. Pozvali ľud Boží na zhromaždenie. A keď sa cirkev posadila, aby jedla, a povstala, aby sa hrala (zúčastňujúc sa na cirkevných formách, ceremóniách a pohanských slávnostiach pomenovaných podľa kresťanských obradov), bola lapená, dopustila sa smilstva. A Boh odišiel.
611    Ak sa nejaký človek odvráti od Slova Božieho a pripojí sa k cirkvi namiesto toho, aby prijal Ducha Svätého, ten človek umiera. Mŕtvy! To je to, čo on je. Nepripájajte sa k cirkvi. Nechoďte do organizácie a nezaoberajte sa vyznaniami a tradíciou alebo čímkoľvek, čo zaberá miesto Slovu a Duchu, inak ste mŕtvi. Všetko je preč. Ste mŕtvi. Naveky odlúčení od Boha!
612    To je to, čo sa odvtedy stalo v každom veku. Boh oslobodzuje ľudí. Vychádzajú skrze krv, posvätení Slovom, prechádzajú vodou krstu a sú naplnení Duchom, ale po nejakom čase prvá láska vychladne a niekomu napadne myšlienka, že by sa mali zorganizovať, aby sa mohli udržať a urobiť si meno, a zorganizujú sa znovu späť v druhej generácii a niekedy dokonca ešte skôr. Už viac nemajú Ducha Božieho, iba formu uctievania. Sú mŕtvi. Zmiešali sa s vyznaním a formou a nie je v nich žiaden život.
613    Tak Balám doviedol Izraela k tomu, aby páchal smilstvo. Viete, že telesné smilstvo je presne ten istý duch, ktorý je v organizovanom náboženstve? Povedal som, že duch smilstva je duchom organizácie. A všetci smilníci budú mať svoje miesto v ohnivom jazere. To je to, čo si Boh myslí o organizácii. Tak veru, neviestka a jej dcéry budú v ohnivom jazere.
614    Denominácie nie sú od Boha. Nikdy neboli a nikdy nebudú. Je to zlý duch, ktorý delí ľud Boží na hierarchiu a laikov; a je to teda nesprávny duch, ktorý delí ľudí od ľudí. To je to, čo robí organizácia a denominácie. Organizovaním sa oddeľujú od Slova Božieho a dostávajú sa do duchovného cudzoložstva.
615    Teraz si všimnite, že Konštantín dal ľuďom zvláštne sviatky. Boli to staré pohanské sviatky s novými menami vzatými z cirkvi alebo v niektorých prípadoch boli vzaté kresťanské obrady a zneužité pohanskými ceremóniami. Vzal uctievanie boha Slnka a zmenil ho na uctievanie Syna Božieho. Namiesto oslavovania 21. decembra, kedy zvykli oslavovať sviatok boha Slnka, dali to na 25. december a nazvali to narodeninami Syna Božieho. Ale my vieme, že sa narodil v apríli, kedy prichádza život, nie v decembri. A vzali sviatok Aštarty a nazvali ho slávnosťou Easter [naša “Veľká noc” - pozn. prekl.], kedy by mali kresťania sláviť smrť a vzkriesenie Pána. V skutočnosti to bol pohanský sviatok Aštarty.
616    V kostoloch umiestnili oltáre. Dali tam obrazy. Dali ľuďom to, čo nazvali apoštolským vyznaním, hoci to v Biblii nemôžete nájsť. Vyučovali ľudí uctievaniu predkov, a tým z rímsko-katolíckej cirkvi urobili najväčšiu špiritistickú cirkev na svete. Každé nečisté zviera bolo v tej klietke. A máte protestantov so svojimi organizáciami, ktorí robia to isté.
617    Aby jedli obetované modlám. No, nehovorím, že to naozaj znamená, že doslovne jedli pokrmy obetované modlám. Lebo hoci sa Jeruzalemský koncil vyslovil proti niečomu takému, Pavol z toho veľa nerobil, keďže povedal, že modly nie sú ničím. Bolo to len vecou svedomia, jedine, ak by to pohoršilo nejakého slabšieho brata, potom to dovolené nebolo. Navyše sa toto Zjavenie týkalo pohanov a nie Židov, keďže toto boli cirkvi z pohanov. Toto vidím v rovnakom svetle, ako vidím slová Pána, “Jedine, ak budete jesť Moje telo a piť Moju Krv, inak nemáte v sebe život. Človek nebude žiť iba na samom chlebe, ale na každom slove, ktoré vychádza z úst Božích.” Môžete vidieť, že jedenie vlastne znamená zúčastňovanie sa v duchovnom zmysle. Tak, keď sa títo ľudia klaňali obrazom, zapaľovali sviečky, používali pohanské sviatky, vyznávali svoje hriechy ľuďom (čo všetko patrí diablovmu náboženstvu), stávali sa účastníkmi diabla a nie Pána. Boli v modloslužbe, či to už priznali, alebo nie. Môžu rozprávať všetko, čo chcú, že oltáre a kadidlo im majú len pripomínať modlitby Pánove alebo čokoľvek si myslia, že to znamená; a môžu povedať, že keď sa modlia pred obrazom, je to len kvôli zdôrazneniu, a že keď vyznávajú hriechy kňazovi, je to v skutočnosti v ich srdciach Bohu, a keď povedia, že im kňaz odpúšťa, že to predsa robí v Mene Pánovom; môžu hovoriť, čo chcú, ale majú účasť na dobre známom babylonskom, satanskom náboženstve a pripojili sa k modlám a spáchali duchovné smilstvo, čo znamená smrť. Sú mŕtvi.
618    Tak boli cirkev a štát zosobášení. Cirkev sa spojila s modlami. S mocou štátu za sebou cítila, že teraz “Kráľovstvo Božie prišlo a Božia vôľa bola na zemi presadená.” Niet divu, že rímsko-katolícka cirkev neočakáva návrat Pána Ježiša. Nie sú tými, čo veria v tisícročné kráľovstvo. Oni majú svoje milénium práve tu. Pápež vládne práve teraz a Boh vládne v ňom. Tak keď On príde podľa ich predstáv, musí to byť vtedy, kedy bude pripravené nové nebo a nová zem. Ale mýlia sa. Ten pápež je hlavou falošnej cirkvi a milénium bude, ale kým sa to deje, on v ňom nebude. Bude niekde inde.

VAROVANIE

619    Zjavenie 2:16: “Teda čiň pokánie, ale ak nie, prídem rýchle na teba a budem s nimi bojovať mečom svojich úst.”
620    Čo iné On môže povedať? Môže Boh prehliadnuť hriech tých, ktorí vzali Jeho Meno nadarmo? Je len jedna možnosť, ako prijať milosť v hodine hriechu: ČINIŤ POKÁNIE. Vyznaj, že sa mýliš. Príď k Bohu pre odpustenie a pre Ducha Božieho. Toto je príkaz od Boha. Neuposlúchnuť ho znamená smrť, lebo On hovorí, “Budem proti vám bojovať mečom v Mojich ústach.” Šelma vstúpila do vojny so svätými, ale Boh bude bojovať so šelmou. Tí, ktorí bojovali proti Slovu, jedného dňa poznajú, že Slovo bojuje proti nim. Je to vážna vec, od Slova Božieho uberať alebo k nemu pridávať. Aký iný koniec, ako smrť a zničenie, bude pre tých, ktorí ho menili a robili s ním, ako sa im páčilo? Ale milosť Božia stále volá, “Čiňte pokánie!” Ó, aké ľúbezné sú myšlienky pokánia. Neprinášam nič vo svojich rukách, jednoducho sa držím Tvojho kríža. Prinášam svoju ľútosť. Činím pokánie z toho, čo som a čo som vykonal. Teraz je to Krv, nič iného než Krv Ježiša. Čo to bude? Pokánie alebo meč smrti? To záleží na tebe.

ODMENY

621    Zjavenie 2:17: “Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí sborom! Tomu, kto víťazí, dám mu jesť zo skrytej manny a dám mu biely kamienok a na kamienku [angl. “v” - pozn. prekl.] napísané nové meno, ktorého nevie nikto, iba ten, kto ho berie.”
622    Každé posolstvo v každom veku podáva pre veriaceho nejaký podnet, povzbudzuje ho do toho, aby sa stal premožiteľom, a aby tým bol od Pána odmenený. V tomto veku Duch zasľubuje skrytú mannu a nové meno, napísané v bielom kamienku.
623    No, keďže každé z týchto posolstiev je smerované k ‘anjelovi’ (ľudskému poslovi), je jeho losom veľmi veľká zodpovednosť, ako i ohromné privilégium. Týmto mužom Boh dáva zvláštne zasľúbenia, ako v prípade dvanástich apoštolov sediacich na dvanástich trónoch, súdiac dvanásť pokolení Izraela. Potom si spomeňte, že Pavol dostal zvláštne zasľúbenie, a síce, že predstaví Ježišovi ľud nevesty vo svojom dni, 2. Korinťanom 11:2: “Lebo horlím za vás horlivosťou Božou, lebo som si vás zasnúbil jednému mužovi, aby som vás predstavil a oddal ako čistú pannu Kristovi.” Tak to bude s každým poslom, ktorý bol verný Slovu na svoju hodinu a svoj vek. Tak to bude i v tom poslednom dni. Bude to tá istá zvláštna odmena, aká bola daná Pavlovi. Myslím, že väčšina z vás si spomína, ako som povedal, že som sa vždy obával umrieť, zo strachu, že budem musieť stretnúť Pána a On so mnou nebude spokojný, nakoľko som Ho mnohokrát sklamal. Nuž, premýšľal som o tom jedného rána, keď som ležal v posteli, a zrazu som bol prenesený do veľmi zvláštneho videnia. Hovorím, že to bolo zvláštne, pretože som mal tisíce videní, a ani raz sa mi nezdalo, že by som bol opustil svoje telo. Ale tu som bol vzatý hore, a pozrel som sa späť, aby som videl svoju ženu, a videl som svoje telo ležať vedľa nej. Potom som sa ocitol na najkrajšom mieste, aké som kedy videl. Bol to raj. Videl som zástupy najkrajších a najšťastnejších ľudí, akých som kedy videl. Všetci vyzerali tak mlado, okolo 18 až 21 rokov. Nebolo tam medzi nimi žiadnych šedín alebo vrások alebo nejakej vady. Všetky mladé ženy mali vlasy dolu až po pás a mladí muži boli tak pekní a mocní. Ó, ako ma vítali. Objímali ma a nazývali ma svojím milovaným bratom a neustále mi hovorili, akí sú šťastní, že ma vidia. Keď som sa divil, kto všetci tí ľudia sú, jeden vedľa mňa povedal, “Sú to tvoji ľudia.”
    Bol som tak prekvapený, že som sa opýtal, “Sú všetci títo Branhamovci?”
    Povedal, “Nie, to sú tvoji obrátení.” Potom ukázal na jednu dámu a povedal, “Vidíš tú mladú dámu, ktorú si pred chvíľou obdivoval. Mala 90 rokov, keď si ju získal pre Pána.”
    Povedal som, “Ó, a keď pomyslím, že tohoto som sa bál.”
    Ten muž povedal, “Odpočívame tu a čakáme na príchod Pána.”
    Odpovedal som, “Chcem Ho vidieť.”
    Povedal, “Teraz Ho ešte nemôžeš vidieť, ale On čoskoro príde, a keď príde, príde najprv k tebe a ty budeš súdený podľa Evanjelia, ktoré si kázal, a my budeme tvoji poddaní.”
    Povedal som, “Myslíš tým, že som za všetkých týchto tu zodpovedný?”
    Povedal, “Za každého jedného. Narodil si sa ako vodca.”
    Opýtal som sa ho, “Bude každý zodpovedný? Ako to bude so svätým Pavlom?”
    Odpovedal mi, “On bude zodpovedný za svoj deň.”
    “Dobre,” povedal som, “kázal som to isté Evanjelium, ktoré kázal Pavol.” A ten zástup zvolal, “Na tom odpočívame.”
624    Áno, poznávam, že Boh dá zvláštnu odmenu Svojim poslom, ktorí verne plnili zodpovednosť, ktorú na nich zložil. Ak prijali zjavenie Slova pre ten vek a verne kázali v ich dni a žili to, čo kázali, dostanú veľkú odmenu.
625    Teraz sa s touto myšlienkou v mysli znovu pozrite na ten verš. “Dám mu jesť zo skrytej manny.” My všetci vieme, že manna bol anjelský pokrm; bolo to to, čo Boh zoslal na trávu pre Izrael v dobe ich putovania. Bol to dokonalý pokrm. Bolo udivujúce, ako ich tie malé guľôčky potravy udržiavali v dokonalom zdraví. Nikto neochorel. Bolo to všetko, čo potrebovali. Keď bola zhotovená archa, vložili do nej trochu tej manny. Potom bola archa vložená za oponu a iba veľkňaz sa mohol opovážiť priblížiť sa k nej, a vtedy musel mať obetnú krv. Chlieb z neba symbolizovaný mannou zostúpil jedného dňa z neba a stal sa Životom pre všetkých, ktorí v Neho uverili. Povedal, “Ja som chlieb života. Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, ak bude niekto jesť z tohoto chleba, bude žiť na veky.” Keď odišiel, zanechal nám Svoje Slovo, “Človek nebude žiť len na samom chlebe, ale na každom Slove, ktoré vychádza z úst Božích.”
626    Jeho Slovo bolo chlieb. Bola to dokonalá manna, z ktorej, ak niekto žije, nikdy nezomrie. Ale hneď po smrti otcov sa zdalo, že už nikto nepoznal presnú pravdu, a zakrátko to vyzeralo, že táto manna zostala pred ľuďmi skrytá. Ale v každom veku začal Boh navracať skrze zjavenie to, čo bolo skryté až dovtedy, kým v tomto poslednom dni podľa Zjavenia 10:7 nepríde prorok a zjaví všetky tieto tajomstvá a potom príde Pán. No, povedal som, že v každom veku poslovia prijali skrytú pravdu. Ale oni ju neprijali len pre seba. Ale je to ako vtedy, keď boli učeníci požiadaní, aby nasýtili zástupy bochníkmi a rybami. Ježiš im dal rozlomený pokrm, ale oni ho zasa dávali ľudu. Boh dáva Svoju skrytú mannu premožiteľovi. Nemôže to byť inak. Neotvoril by svoje poklady tým, ktorí zavrhujú to, čo je už zjavené.
627    Čo som hovoril o poslovi každého veku, ktorý prijal od Boha niečo z pôvodnej pravdy Letníc, je znázornené v Starom zákone, kde bol Mojžiš poverený vziať tri a pol litra [jeden omer - pozn. prekl.] manny a vložiť ju do zlatej nádoby za oponu svätyne svätých. Tam mohol vojsť veľkňaz každej generácie s obetovanou krvou. Potom mohol vziať malú porciu z tejto manny (lebo sa neskazila), ktorá bola časťou tej pôvodnej, a zjesť ju. No, v každom veku posol Pánov pre ten vek prijal zjavenie Božie pre to určité obdobie. Keď bol raz posol osvietený pravdou, priniesol tú pravdu ľudu. A tí, ktorých uši boli Duchom otvorené, tú pravdu počuli, verili jej a žili podľa nej.
628    Takže, je tu tiež myšlienka o budúcom podieľaní sa na skrytej manne. Myslím, že to bude večná účasť na zjavení Ježiša Krista v tých večných vekoch, ktoré majú prísť. Ako inak by sme mohli začať poznávať tie nevyspytateľné bohatstvá Jeho vlastnej Bytosti? Všetko to, čo sme túžili poznať, všetky naše nezodpovedané otázky, všetko to bude zjavené. Bude to Kristus, ktorý je naším životom, od ktorého to prijmeme. Ó, niekedy si myslíme, že tu dolu o Ňom a o Jeho Slove niečo vieme, a je to tak dobré, že sa radujeme; ale jedného dňa, keď bude naše telo premenené, to Slovo a On sa stanú tým, o čom sme nikdy ani nesnívali, že by bolo možné.
629    Hovorí sa tu tiež, že On dá premožiteľovi biely kamienok a v (nie na) kamienku nové meno, ktoré pozná len ten vlastník. No, tá myšlienka nového mena je známa. Abram bol zmenený na Abraháma, Saraj na Sáru, Jákob na Izraela, Šimon na Petra a Saul na Pavla. Tieto mená buď priniesli zmenu alebo boli dané v dôsledku zmeny. Bolo to až vtedy, keď boli Abramovi a Saraj Pánom zmenené mená, že boli pripravení prijať prichádzajúceho syna. V Jákobovom prípade on musel premôcť a potom bol nazvaný kniežaťom. V prípade Šimona a Saula nastala zmena, keď prijali Pána. A dnes každý z nás, pravdivých veriacich, musel mať zmenu v mene. Sme Kresťanmi. Je to spoločné meno pre nás všetkých. Ale jedného dňa budeme mať ďalšiu zmenu; s istotou dostaneme nové meno. Kľudne by to mohlo byť tak, že to meno bolo naše pravé a pôvodné meno zapísané v Baránkovej Knihe Života od založenia sveta. On pozná to meno, ale my nie. Jedného dňa z Jeho ľúbej vôle ho budeme poznať tiež.
630    Biely kamienok. Aké prekrásne. Tu je ďalší obraz svätého, ktorý za svoje skúšky na zemi získava odmenu z ruky Božej. Viete, že po Konštantínovi bola falošná cirkev schopná siahnuť svojou rukou do štátnej pokladnice a zriadiť tak krásne budovy plné nádherných sôch. Tieto sochy vyrobené z bieleho mramoru boli vlastne rímskymi modlami premenovanými na svätých. Kostoly a ich zariadenia boli obzvlášť krásne, tak, ako to ešte dodnes môžeme vidieť. Ale Boh s nimi nebol. Kde bol Boh? Bol so Svojimi svätými v nejakom malom domove alebo v jaskyni alebo v nejakej divokej horskej oblasti, kam sa ukryli pred členmi falošnej cirkvi. Nemali krásne budovy, spevácke zbory v rúchach, kvalitné oblečenie a iné svetské atrakcie. Ale teraz v tomto zvláštnom zasľúbení pravým veriacim všetkých vekov Boh vyhlásil, že im dá odmeny veľkej krásy a večného trvania. Nech sa tí bohatí dívajú dolu na tých chudobných. Nech dávajú veľké sumy cirkvi, ktorá môže potom darcov poctiť zriadením mramorového pomníka alebo nejakej sochy verejne vystavenej na ich počesť, aby mohli všetci tlieskať. Jedného dňa Ten Boh, ktorý vidí a vie všetko, ešte raz pochváli vdovu za to, že dala svoje všetko, hoci by to boli len dva groše, a On Sám ju odmení pokladmi neba.
631    Áno, skrytá manna a nové meno v bielom kamienku. Aký dobrý je ku nám Pán, že nás tak nádherne odmieňa, a my sme takí nehodní. Ó, chcem byť v každom čase pripravený konať Jeho vôľu a zhromaždiť si poklady v nebi.