Posolstvo Pána Ježiša Krista v čase konca


Úvod l Podrobný obsah l Kto je William Branham? l Zo života W. M. Branhama l Stalo sa v našich dňoch l Prorok ku pohanom l Slovo Božie prišlo k prorokovi l Ježiš Kristus je Boh l Omilostenie l Čo je znovuzrodenie? l Prehliadka Nevesty l Tajomstvo Babylon - Mater smilníc l Posledná výstraha Ducha l Obžaloba l Videnie pekla l Do posledného dychu a potom... l Ponúkame l Kontakt l

STALO SA V NAŠICH DŇOCH*

časť 2

Pohľad do dejín
(Z rôznych dokumentov)


Počiatok a pád cirkvi, pápežstvo, znovunavrátenie

 

Nadprirodzené v minulosti

William Branham nebol prvý a tiež nie jediný, ktorý kázal a demonštroval Božie uzdravenie. Biblické skutky apoštolov sú plné takýchto udalostí.

Peter a Ján boli jedného dňa na ceste do chrámu oslovení mužom, ktorý bol od narodenia ochrnutý. Muž ležal na zemi a prosil o milodar. Peter mu povedal: „Striebro ani zlato nemám, ale čo mám, to ti dám. V Mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď." Uchopil ho za ruku a pozdvihol ho. Ihneď boli jeho kĺby spevnené. Vyskočil a mohol chodiť. (Skutky apoštolov, kap. 3)


Saul dychtil po zamordovaní prvých kresťanov, až jedného dňa bol nadprirodzeným svetlom vrhnutý na zem. Nato po celé tri dni zostal slepý. Keď ten Žid Saul uvidel vtedy to svetlo, pýtal sa: „Kto si, Pane?" Ako učený farizeus vedel, že Boh je svetlo, preto nazval to zjavenie „Pane". Hlas zo svetla odpovedal: „JA Som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ."

Ten zážitok spôsobil nie len, že Saul obdržal nové meno - ako Pavol sa stal mocným svedkom moci vzkriesenia Ježiša Krista.

V 14. kap. Skutkov apoštolských čítame nasledujúcu udalosť: V Lystre sedel muž s neduživými nohami, chromý od narodenia, ktorý nikdy nemohol chodiť. Ten počul Pavla hovoriť. Keď na neho Pavel pozrel a videl, že má vieru, že mu bude pomožené, povedal silným hlasom: „Postav sa priamo na svojich nohách!" Muž vstal a chodil.


Temné časové obdobie


Skrze znamenia a divy prvých kresťanov, bolo kresťanstvo tak silné, že cisár Konštantín učinil z politických dôvodov kresťanstvo štátnym náboženstvom. Zväzok štátu a cirkvi priviedol kresťanstvo do temného časového obdobia. Vplyvní ľudia, politickí vodcovia a svetskí vládcovia potlačili duchovné vedenie živých zborov. Netrvalo dlho, až získali dosť peňazí, aby stavali krásne kostoly. Peter a Ján nemali žiadne striebro a zlato, ale Božia moc bola s nimi. Teraz mali cirkvi striebro a zlato, ale moc Božia mizla stále viac z ich stredu, lebo Meno Ježiša Krista nahradili titulmi a hodnostármi. Oni zabudli na Slovo Svojho Pána. „A otcom nenazývajte nikoho na zemi, lebo jeden je váš Otec, Ktorý je v nebesiach. Ani nenazývajte nikoho vodcom, lebo jeden je váš Vodca, Kristus." (Mat. 23:9,19)


Rímskokatolícka cirkev povýšila skrze sobáš cirkvi a štátu jedného muža a učinila z neho Boha. Pápež Inocens III. si robil nárok byť zástupcom Krista. Chcel panovať nad cirkvou a štátom a povolal inkvizíciu. V jeho čase bolo preliate viac krvi ako v iných obdobiach kresťanstva - okrem času reformácie.


Tomáš Aquin a Alver Pelagius písali: „Pápež je pre tých, ktorí ho vidia duchovnými očami už nie človek, ale Boh. Jeho autorite nie su dané žiadne hranice. On môže ako správne prehlásiť čo chce a môže vziať niekomu právo, ak to uzná za dobré. Kto o tejto univerzálnej moci pochybuje, ten bude zo spásy vylúčený. Veľkými nepriateľmi cirkvi sú tí, ktorí nenosia jarmo opravdovej poslušnosti."


Vtedy boli dvaja pápežovia. Jeden vládol v Avignone, druhý v Ríme. Navzájom sa potierali a preklínali. Títo pápežovia sa previnili nie len svojou nemorálnosťou a splodili množstvo detí, predávali tiež kňažské úrady tým, ktorí najviac zaplatili.

Za doby pápeža Lea X. vystúpil v Nemecku Ján Tetzel a predával zvedeným kresťanom odpustky za ich hriechy.

Proti tomu vystúpil Martin Luther a napísal známych 95 tézí, ktoré 31. októbra 1517 pribil na dvere zámockého kostola vo Wittenbergu.

Martin Luther bol vynikajúci učenec. Študoval právo. Z dôvodu smrti jedného priateľa a svojej dlhej choroby začal hľadať pravdu. V roku 1505 vstúpil v Ehrfurte do Augustiniánskeho kláštora. Tam študoval filozofiu a Bibliu. Neskôr bol menovaný kňazom a aby mohol splniť sebe uložený sľub, putoval do Ríma. Tam poznal neúčinnosť skutkov, ktoré cirkev prideľovala veriacim. Na spiatočnej ceste ho zaplavla evanjelická Pravda Biblie: „Spravodlivý buď žiť z viery."


Krátko na to bol menovaný za doktora teológie. Jeho známosť Biblie a jeho láska k Pravde ho priviedli čoskoro do konfliktu s jeho cirkvou.


Pápež Sagarius III. mal milenku a plnil pápežský zbor neviestkami a nemanželskými synmi. Anastasius III. bol od Marozie, milenky Sagariusa, umučený k smrti. Ján XI. bol nemanželským synom Marozie. Ján XII. bol synovcom Marozie. Znásilňoval vdovy a vydaté ženy. Pristihnutý pri cudzoložstve, bol od roznevaného manžela zabitý. Toto sa stalo v dobe pápežského rozkolu.


Keď vstúpil Tetzel, bola otvorená výmena názorov nevyhnuteľná.

Luther preložil Bibliu do nemčiny. Vďaka vynálezu kníhtlače, nedala sa biblická správa už viac zadržať. Nastúpila doba znovuobjavenia stratených Právd. Martin Luther poznal časť Pravdy a horlivo kázal. Pri pokuse obrátiť židov, nechal sa žiaľ strhnúť k činom a vyjadreniam, ktoré sa v neskorších dobách na izraelskom národe neblaho vyplnili.

Luther nebol jediný, ktorý protestoval proti neprístojnostiam rímskokatolíckej cirkvi. Hus, Zwingli, Calvin, Savonarola a nespočetní iní vystúpili proti. Mnohí zaplatili svoje vystúpenia pre Pravdu svojim životom. Podľa dejín bolo asi 68 miliónov pravých kresťanov - Hugenotov, Waldenských a iných - ako kacírov a čarodejnice, osočených a usmrtených.


„Mayflower" alebo začiatky amerických náboženských hnutí.


Keď v decembri roku 1620 preťažená loď Mayflower zakotvila konečne v Amerike, bol to deň ďalekosiahleho významu pre usadlíkov a budúcnosť Ameriky. Loď opustila Anglicko 16. septembra. Cestujúci a posádka boli anglickí protestanti, ktorí boli pre vieru anglikánskymi biskupmi prenasledovaní. Mnohí stratili zamestnanie a mejetok. Keď Mayflower po búrlivej plavbe pristála južne od dnešného Bostonu, zhromaždili sa muži, ženy a deti k ďakovnej službe.

Ešte pred pristátim si vysťahovalci určili pravidlá cirkevnej správy. „Mayflower compact" bol začiatok americkej demokracie.

Týchto kresťanských vysťahovalcov nazývali „puritánmi". Toto slovo pochádza od anglického slova „purity", čo znamená „čistotu". Najvyššou autoritou, ktorú akceptovali bolo lokálne cirkevné vedenie.

Čoskoro prišlo medzi veriacimi prisťahovalcami k roztržkám v učení. Skupiny sa stále delili. Toto spôsobilo pestrosť amerických náboženských spoločenstiev, ako ich dnes nachádzame, lebo Amerika nemá žiadnu zemskú cirkev. Baptisti, metodisti a letniční sú najväčšími cirkvami v Amerike.


Zem nádeje


Amerika bola stále pre mnohých prisťahovalcom zemou nádeje a nového začiatku. Severná Amerika nebola obývaná len putitánmi. V južnej časti začali podnikatelia, dobrodruhovia a vykorisťovatelia, budavať feudálne panstvo pri využívaní pracovných síl a otrokov. Puritáni zo severu opovrhovali otrokárstvom. Z tohto napätia vznikla neskôr americká občianska vojna.


Pre utlačovaných černošských otrokov nebola Amerika žiadnou zemou nádeje. Pre nich nebola zasľúbenou zemou. Túžili po oslobodení a zemi, v ktorej nie sú žiadne slzy. Usužovaní otroci nachádzali útechu v modlitbe a Biblii. Napriek tomu, že nevedeli všetci čítať, vždy sa našiel niekto, kto bol schopný predčítať biblické príbehy. V ich prostote verili tomu, čo počuli. Ešte dnes môžeme v slovách „černošských spirituálov" poznať ich živú vieru.

Čítali tiež apoštolské príbehy. Verili tomu tak, ako boli napísané. Počuli o daroch Ducha Svätého a moci prvých kresťanov. Modlili sa o tieto dary - a Boh odpovedal!


Hovorenie v jazykoch a iné dary


Začalo to v roku 1906, v ulici Azusa v Los Angeles. Začali sa tam diať nezvyčajné veci. Nadprirodzeným spôsobom začal poloslepý černoch hovoriť v neznámej reči. Iný dostal dar rozumieť, čo v inej reči bolo povedané. Boh začal s týmito ľuďmi hovoriť nadprirodzeným spôsobom.

Pavol hovorí v 13. a 14. kap. 1. Korintským o týchto daroch. Medzi iným hovorí: „Chcel by som, aby ste všetci hovorili jazykmi, ale radšej aby ste prorokovali. Lebo väčší je ten, kto prorokuje, ako ten, čo hovorí jazykom, jedine že by tiež vykladal, aby sa vzdelávala cirkev."


Letničné prebudenie


Letničné prebudenie bolo najväčším náboženským hnutím tohto storočia. Môže sa prirovnať k reformácii Luthera, Zwingliho a Calvina. S tým rozdielom, že cirkev v Amerike zostala odlúčená od štátu. Letničné cirvi nevznikli len v Amerike, hnutie sa rozšírilo po celej zemi. Meno „Letničné hnutie" ukazuje na rozdeľovanie darov Ducha Svätého, ako sa to stalo v Jeruzaleme vo vrchnej sieni na Letnice. Nová nádej uchvátila kresťanov, nádej, ktorá bolo úzko spojená so sľúbeným návratom Ježiša Krista.

Aj toto pôvodné, s nadprirodzenými znameniami zrodené hnutie, utrpelo rovnakým osudom, ako prvá kresťanská cirkev. Bolo organizované a dogmatizované. Povstalo učenie: Kto nemôže hovoriť v nejakom neznámom jazyku, ten neprijal Ducha Svätého. Domnievali sa, že základ pre toto učenie sa nachádza v Skutkoch Apoštolov 10:44-46 a 19:6. Títo ľudia sa pokúšali kŕčovito niečo predvádzať. Už po niekoľkých rokoch sa vplazilo toľko vlastného, takže hnutie bolo, čiastočne právom kritizované.


Tak, ako protestantské hnutia, sa tiež toto rozdelilo na nespočetné skupiny s rozdielnym učením a dogmamy.





Uzdravovanie vierou a kazatelia uzdravení


Uzdravenie od utrpenia a neduhov nebolo po storočia žiadnou témou pre cirkvi, podobne ako i nadprirodzené dary.

Opäť bola Amerika tou zemou, kde sa tiež toto posolstvo mohlo rozšíriť ako požiar.

Muž, ktorý ako prvý v Amerike mal verejné zhromaždenie s uzdravovaním, bol Skot Alexander Dowie. Bola to význačná, markantná, svojrázna osobnosť. Dowie sa narodil v roku 1847 v Škótsku. Vysťahoval sa do Austrálie, kde sa už v mladých rokoch rozhodol stať kazateľom. Napokon, keď pôsobil v rôznych farnostiach, založil vlasnté nezávislé zhromaždenie.

V roku 1893 prišiel Alexander Dowie do Chicaga. Spočiatku mal vo svojom dome malé zhromaždenia. Skrze modlitbu boli uzdravené tak ťažké, nevyliečiteľné choroby, že sa stal čoskoro známym. Jedným dôverným svedkom takéhoto pôsobenia bol John Graham Lake, finančník, obchodník, poisťovací agent, muž, ktorý neskôr všetok svoj majetok opustil a stal sa kazateľom. Jeho príbehy sa nachádzajú v nasledujúcich kapitolách.

Alexander Dowie založil v roku 1896 v Chicago „Kresťanskú katolícku cirkev". Veľké pozdvihnutie vzbudil nabytím veľkého kusu pozemku v blízkosti Chicaga. Oznámil, že tam bude postavené mesto Sion. Mesto pre biblicky veriacich ľudí. Tento fantastický projekt sa skutočne podaril, lebo o dva roky neskôr malo mesto Sion 10000 obyvateľov. Dowie si pre svoje svojvoľné chovanie spôsobil mnoho nepriateľov, avšak nemohlo byť popreté, že jeho pôsobením bolo pomožené mnoho ľuďom, pri ktorých zlyhalo všetko lekárske umenie. Inšpiroval stovky kazateľov, lebo postavil na svietnik biblickú pravdu, ktorá sa v priebehu času stratila.


Dr. John G. Lake


John Graham Lake sa narodil 18. marca 1870 v Ontariu. Už ako mladý muž robil kariéru v novinách. V Harvey, Illinois, založil vlastné noviny. „Harvey Citicien." Neskôr sa nasťahoval do Sault Sainte Marie, Michigan. Otvoril tam kanceláriu pre nehnuteľnosti a pomohol pri založení novín „Soo Times." V roku 1904 sa odsťahoval do Chicaga a kúpil si kreslo v obchodnej komore. Riadil záležitosti veľkého finančníka Jimma Hilla a stal sa osobným priateľom tohto známeho stavebníka železníc.

Keď otvoril svoju konceláriu, získal hneď prvý deň 2500 dolárov. Po 9 mesiacoch mal skoro 100 000 dolárov v banke, pozemok v cene 90 000 dolárov a zaplatenú poistku na 30 000 dolárov. Ako predseda obchodnej komory bol požiadaný finančníkom Rianom, aby zriadil spoločnosť troch najväčších amerických poisťovní.

V priebehu doby sa stretol s Bohom a jeho život sa začal drasticky meniť. Najprv cez deň pracoval vo svojej kancelárii, večer kázal a v noci sa modlil za chorých. Osobné vylíčenie Johna Lakea nám dáva nazrieť do dôvodov jeho neobvyklého obrátenia.


Nikto nemohol v tejto dobe rozumieť môjmu obráteniu a zjaveniu o Ježišovi Kristovi ako Uzdravovateľovi. Kým som poznal nášho Pána ako Lekára, pochovali sme osem členov našej rodiny. Bol som jedným zo 16-tich detí. Moji rodičia boli silní ľudia. Matka zomrela ako 76 ročná.

Zvláštne nahromadenie chorôb a smrti stretlo našu rodinu. Jeden člen našej rodiny bol už 32 rokov invalid. Nikdy nebol náš domov prostý tieňu smrti alebo chorôb. Dni mojej mladosti mi pripadajú ako sen, sen o chorobách, lekároch, sestrách, nemocniciach, pohreboch a pomníkoch. Matka so zlomeným srdcom, usúžený otec a chorí súrodenci potrebovali pomoc a lásku. V tej dobe sa začal Ježiš ukazovať ako Lekár.


Môj brat, ktorý bol 22 rokov invalid, umieral. Otec na jeho ošetrenie vydal celý majetok. Trpel ťažkým krvácaním ladvín. V tej istej dobe umierala moja sestra. Mala 34 rokov a mala päť rakovinových nádorov na ľavom prsníku. Dr. Karsten, známy nemecký chirurg ju operoval a po operácii sa jej vzdal. Umierala.


Ďalšia sestra tiež umierala v dôsledku ťažkého krvácania. Oženil som sa a žil som vo vlastnom dome. Sotva som sa oženil, bola aj moja rodina navštívená zvláštnym množstvom chorôb. Manželka sa stala invalidnou v dôsledku ochorenia srdca a tuberkulózy. Musela byť liečená silnými nebezpečnými liekmi.


Uprostred tejto hlbokej temnoty, keď bezmocní lekári stáli nad nemocnými, keď visel temný mrak smrti nad našimi domovami, preniklo náhle svetlo Božie do našich duší. Stalo sa to skrze posolstvo Alexandra Dowie, ktorý sa odvážil zvestovať pravdu. Priviezli sme našeho umierajúceho brata do jeho domu v Chicagu. Modlili sme sa vkladaním rúk a bol ihneď uzdravený. Zodvihol sa z lôžka, na ktorom umieral, a prešiel štyri míle. Vrátil sa domov ako zdravý muž a stal sa spoločníkom v obchode nášho otca.


Uchvátila nás nesmierna radosť. Videli sme na vlastné oči skutočnú manifestáciu Božieho uzdravovania. Ihneď sme priviezli tiež našu umierajúcu sestru s rakovinovými nádormi do domu Dowieho. Priviezli sme ju do jedného zhromaždenia. Keď tam ležala a počula kázanie, myslela si: „Predpokladám, že iní budú uzdravení, pretože sú dobrými kresťanmi. Pre mňa uzdravenie nie je, pretože nie som dobrá kresťanka." Keď ale počúvala kázanie, začal v nej rásť nádej. Pri modlitbe za ňu bolesti okamžite zmizli. Nádory sa pozvoľna strácali. Za niekoľko dní zčernal najväčší nádor a od tela sa oddelil. Malé nádory zmizli sami. Operovaný prs dorástol, až bol zase celkom normálny!


Nedá sa slovami popísať, ako sme sa radovali. Zrodila sa v nás nová viera. Ak mohol Boh uzdravovať nášho umierajúceho brata a našu chorú sestru, ak mohol Boh vyliečiť rakovinu prsu našej sestry, potom musí byť všetko možné. Boh je mocný uzdraviť všetko.


Nové svetlo uchopilo našu dušu. Naša cirkev nás stále učila, že dni zázrakov sú za nami. Pretože sme verili tomuto učeniu, muselo deväť členov našej rodiny predčasne umrieť. Toto učenie kradne ľuďom patriace im dedičstvo Krvi Ježišovej.


Moja manželka bola štvrtým členom našej rodiny, ktorý mal zakúsiť Božiu moc uzdrvenia. Bola stále viac chorá. Náš kazateľ stál pri jej smrteľnom lôžku. Povedal so slzami v očiach: „Poď na chvíľu von." Potom mi povedal: „Musíš sa pod vôľu Božiu skloniť, brat. Ak je to Jeho vôľa, aby tvoje žena zomrela, potom to musíš prijať."

Pohnutý som išiel domov. Vybral som Bibliu z kapsy a hodil ju na stôl. Ak Boh nejakému človeku otvoril Bibliu na správnom mieste - tentokrát to učinil pre mňa. Odhodená kniha sa otvorila v 10. kap. Skutkov apoštolských. Moje oči padli na jeden verš a ja som čítal: „Ktorého to Ježiša Nazaretského pomazal Boh Duchom Svätým a mocou. Ktorý chodil, dobre činiac a uzdravujúc všetkých posadnutých diablom lebo Boh bol s ním."

Tieto slová ma zasiahli ako blesk z čistého neba: „posadnutých diablom." Potom nebol Boh pôvodcom choroby. Ľudia, ktorých Ježiš uzdravoval, ich nemoc nebola od Boha! Vzrušený som znovu otvoril svoju Bibliu a čítal slová Ježiša z Lukáša 13"16: „A táto, ktorá je dcérou Abrahámovou, ktorú bol zviazal satan, toto už osemnásť rokov, či nemala byť rozviazaná od toho v sobotný deň?" Znovu tu ukazuje Ježiš, že nemoc prichádza od diabla. Tieto slová osvietili môj rozum pre slová Biblie. V myšlienkách som pred sebou uvidel službu Ježiša. Ako nikdy predtým som porozumel, prečo uzdravoval nemocných. Prišiel, aby činil vôľu Otcovu. Lebo vôľa Otcova spočíva v tom, kaziť skutky diabla. (Žid. 2:14)


Povedal som si v srdci: „To je tiež práca diablova, keď ničí život mojej manželky. V Mene Ježiša Krista skončí toto ničiace dielo, lebo Kristus zomrel za nás, nemoci a trápenia naše niesol."


Rozhodli sme sa, že v 9.30 hod. sa spoločne budeme modliť. Telefonoval som a telegrafoval som mojim známym a prosil ich, aby sa v onú hodinu spoločne s nami modlili. Kľačal som pri umierajúcej a volal k živému Bohu. Moc Božia zostúpila a prenikla ňou. Okamžite zmizlo jej ochromenia a srdce začalo pravidelne tĺcť. V priebehu mojej modlitby náhle povedala jasným hlasom: „Chvála buď Bohu! Som uzdravená!" Zatiaľčo hovorila, odhodila pokrývku a vstala. Aký to deň! Nikdy nezabudnem, aká radosť Božie nás vtedy uchvátila.


Ďalší ľudia prišli do nášho domu a povedali: „Ak mohla Božie moc uzdraviť vás, môže aj nás." Do tejto služby sme boli priamo vtlačení. Neprešiel deň, kedy by Boh neodpovedal na naše modlitby. Bolo ich uzdravených na tisíce.


Uzdravenie jeho manželky a hlbšie prežitky s Bohom spôsobili, že John G. Lake mal stále väčší a väčší okruh ľudí s posolstvom Božieho uzdravovania. Vzal si trojmesačnú dovolenku v koncerne, v ktorom vtedy pracoval. Pri lúčení mu prezident povedal: „Lake, ťažko si pracoval. Potrebujete vypriahnuť. Zoberte si trojmesačnú dovolenku a kážte, ak chcete. Keď prejdú tri mesiace, potom vám iste príde vhod salár 50 000 dolárov. Iste potom nebudete mať žiadnu veľkú radosť obetovať tento obnos vašim náboženským snom."

Lake poďakoval prezidentovi, opustil kanceláriu, aby sa tam už viac nevrátil. V priebehu troch mesiacov kázal každý deň vo veľkých zhromaždeniach. Videl, ako boli tisícky uzdravené a od hriechov oslobodené. Na konci týchto troch mesiacov sa rozhodol všetko opustiť, aby žil už len pre zvestovanie Evanjelia Ježiša Krista.


John Lake rozdal väčšiu časť svojho majetku a odišiel do Afriky. Stovky cirkví ešte dnes svedčia o jeho pôsobení v Afrike.


Dr. Charles Price


Charles Price prišiel z Anglicka, kde na univerzite v Oxforde získal doktorát. Dr. Price nebol teológom, ale právnikom. Ako mladý muž sa odsťahoval do Kanady a rozhodol sa pre povolanie kazateľa. Jeho životný príbeh poukazuje na ohromnú moc letničného hnutia, ktoré začalo v roku 1906 v Los Angeles. Nasledujúca správa pochádza z jeho vlastného pera.


Po ordinovaní biskupom Smithom som bol uvádzaný do stále vyšších úradov. Zriadil som dve farmy, zvyšoval peňažné podpory a bol som pyšný na výsledky svojej cirkevnej práce.

V tej dobe sme sa dozvedeli o vyliatí Ducha Svätého v Los Angeles. Jedna z našich spolupracovníčok, ktorá mala veľkú túžbu po Bohu, odišla do Los Angeles a zažila tam ten tak zvaný „krst Duchom Svätým". Ešte predtým, ako sa vrátila, prišiel k nám do mesta z Kalifornie jeden ohnivý evanjelista a najal si veľkú sálu v blízkosti nášho kostola. Navštívil ma a oznámil mi, ako zostúpila moc zo starých dôb. Rozprával tiež o zázrakoch uzdravenia.

Potom ma navštívili dvaja naši pracovníci z misie a žiariac oznámili, že prežili premenu. Bolo to na nich vidieť, lebo ich oči a tváre žiarili. Nasledujúceho dňa ma pozvali na modlitebné zhromaždenie.


Nasledujúceho dňa cestou na dohodnuté modlitebné zhromaždenie som stretol známeho pastora, ktorý ma pozýval do svojho domu. Odmietol som, keďže som chcel navštíviť dohodnuté zhrmaždenie. Chcel vedieť, čo je to za modlitebnú hodinu uprostred dňa. Nadšene som mu rozprával o veciach, ktoré som počul. K môjmu prekvapeniu ma vzal za ruku a zvolal: „Price, nemôžem vás tam pustiť! Zruinujete si vašu budúcnosť i celý váš život. Ak urobíte tento krok, budete to po celý život ľutovať!" Poslúchol som ho a dal na neho. Prosil ma, aby som mu dal príležitosť, že mi chce ukázať, v čom sa títo ľudia zásadne mýlia.

Po celé odpoludnie som u neho sedel v kancelárii. S kufrom plným kníh som sa vracal domov. Na tú modlitebnú hodinu som nešiel. Dve cesty ležali predo mnou, zvolil som však tú nesprávnu. Pochabo som šiel, nie cestou kríža, ale vkročil som na cestu, ktorý ma viedla do labyrintu modernizmu. Boj, ktorý zúril v mojej hrudi, bol prastarý konflikt medzi rozumom a vierou. Žiaľ, tentokrát zvíťazil rozum.

Čoskoro som dospel k onomu bodu, kde som každý náboženský cit mohol vysvetliť z hľadisla psychológie. Nečinil som viac žiadnu výzvu k obráteniu a neviedol jediného človeka ku Kristovi, ani som nekázal podivuhodnú skúsenosť znovuzrodenia. Kázal som len pre kázanie a pokúšal som sa ovplyvniť ľudí k „dobrému". Kázal som, čomu som veril, a veril, čo som kázal, avšak bol som duchovne slepý a viedol mnohých ľudí do záhuby.


Na vlnách úspechu

Roky rýchlo prešli. Jedna fara nasledovala za druhou. Bol som členom Columbia - River - Zväzu metodistov. Pomaly, ale iste som stúpal po laťkách toho rebríku, ktorému moji kolegovia v úrade hovorili „úspech". V celom okolí som bol v cirkvách ctený ako rečník. Začal som osvetlovať sociálnu a etickú stránku Ježišovho života. Srdce ma zabolí, keď pomyslím na onú dobu.


Stal som sa všeobecne obľúbeným kazateľom. Bol som ustanovený „štvorminutovým mužom". Bolo to v dobe svetovej vojny. Za svoju prácu som obdržal list Woodrowa Wilsona, vtedajšieho prezidenta Spojených štátov. Menovali ma členom „Výboru pre vyučovanie verejnosti" v USA. Vstúpil som do Lions - klubu a patril mimo to ešte piatim rôznym bratstvám.


Veľký obrat

Začalo to tým, keď jedného krásneho letného dňa pribehol ku mne cez trávnik fary jeden milý brat. Jeho oči priamo tancovali a v tvári sa zrkadlila nebeská radosť. Pevne mi stiskol ruku a zvolal: „Brat Price, haleluja! Haleluja! Chvála Pánovi!" Strnul som úžasom. Na takéto vyjadrenie sme neboli v našej cirkvi zvyknutí. Boli sme ako väčšina cirkví skôr chladní a škrobení. Vysmial som sa mu a povedal: „Kde si to len bol?" Stále ešte držal moju ruku a odpovedal: „Haleluja! Bol som v San Jose. Bol som zachránený - zachránený krvou Ježiša. Som tak šťastný, mohol by som radosťou lietať."


Bavil som sa ním. Čím viac som sa mu posmieval, tým vášnivejšie bolo jeho svedectvo. Neskôr som zistil, že v tom zhromaždení bolo ešte viac členov môjho zboru a teraz hlasno chvália Boha. Pomaly sa vo mne vystupňoval horký odpor. Rozprávali mi o veľkej evanjelizácii, kde boli tisíce zachránení a uzdravení. Ako odpoveď som im dal vysvetlenie o „masovej psychológii" a „duchovných a telesných reakciách."

Napriek tomu som o niečo neskôr súhlasil s návštevou takéhoto zhromaždenia. Potom, ako som dal oznámenie do novín, že nasledujúcu nedeľu budem kázať na tému „Bublina uzdravenia praskla", vydal som sa na cestu do San Jose, ozbrojený perom a papierom. Mal som v úmysle vrátiť sa nasledujúcu nedeľu a potom celú záležitosť dať do poriadku.

Ako som sa blížil k mestu, zmocnil sa ma zvláštny pocit. Cez cestu bol napnutý obrovský transparent s nápadným svetelným nápisom: „Aimee Semple McPherson; patronát William Keeny Towner."

Neveril som svojim očiam. Doktor Towner a ja sme boli starí priatelia. Predtým bol pastorom prvej baptistickej cirkvi v Oaklande. Bol to veľkolepý muž, ušľachtilý a dobrý, avšak vedel som, že nebol typom kazateľa, ktorý by podporoval staromódne prebudenecké zhromaždenia. Mohol som si len domýšľať, buď za to niečo dostal, alebo je to od neho určitá taktika.

Celkom na okraji mesta stál obrovský stan, kde bolo miesto pre 6000 ľudí. Keď som po niekoľkých stretnutiach zostupoval priechodom, vidím prichádzať ku mne môjho starého priateľa dr. Townera. Zamával som na neho a zvolal: „Billy, hej, Billy!" Pribehol ku mne a uchopil moju ruku. „Charlie Price", povedal, „ó, haleluja! Česť buď Ježišovi! Chvála Bohu!"

Moja čelusť poklesla a ja som koktal: „Čo-čo, ty ju máš tiež?"

„Čo mám mať?" pýtal sa.

„No, toto haleluja", vysvetlil som mu.

„Áno", odvetil, „mám to haleluja a ešte omnoho viac."

Chcel som sa viac dozvedieť o tej veci, preto som ho uchopil za rameno a vliekol zástupom. Keď som boli sami, povedal som: „Nuž, buď prosím ťa poctivý a rozprávaj. Čo ti platia za tieto veci a o čo vôbec ide s týmito haleluja-udalosťami?"


Vážne sa na mňa pozrel a odpovedal: „Charlie, toto tu je pravé! Je to pravdivé evanjelium. Bol som pokrstený Duchom Svätým! To je to, čo potrebuješ."

Pozrel som na neho v údive. Potom som sa spýtal: „Chceš tvrdiť, že ty, William Keeny Towner, jeden z vedúcich baptistických kazateľov západnej Ameriky, si skutočne zhltol tieto nezmysly?"

V jeho očiach to zaiskrilo. „Charlie", povedal on, „všetko som zjedol. Udicu s prútom, šnúry, kolečko, hák, návnadu i olovko! A napriek tomu som ešte hladný; vyhliadam po väčšej miere." So zvolaním „vďaka buď Bohu za krst Ducha!" potriasol mojou pravicou a sľúbil, že sa neskôr o mňa postará. Potom odišiel.


Nebolo to kázanie, ktoré ma toho večera premohlo, ale výzva k obráteniu. Oltár bol ľuďmi preplnený. Vedľa mňa pri stoličke pokľakol nejaký muž. Poznal som toho muža. Bol automechanikom, výborný pracovník, ale známi svojim kliatím a bezbožnými rečami. Jeho modlitbu som pri najlepšej vôli nemohol prepočuť. Uprostred lkania sa zmenil výraz jeho tváre. Vyskočil a zvolal: „Chvála Bohu!" Zdvihol ruky a začal chváliť Boha. Potom otvoril oči. Bol som prvým, ktorého uvidel a pretože som bol kazateľ, domnieval sa, že sa budem radovať z jeho zachránenia. Hlasno ako mohol, vykríkol: „Haleluja, som zachránený! Nie je to nádherné? Nie je to nádherné, pán Price?"

Snažil som sa skryť svoje rozpaky pre jeho krik. Bolo mi trapne, že svoje pocity takto staval na obdiv. „Áno, brat, zostaň pri tom", povedal som a rýchlo som odišiel zo stanu.

Nasledujúceho rána som počul majstrovské kázanie, ktorým bola moja moderná teológia prederavená ako sito. Po príchode do hotelovej izby som padol na kolená a kričal k Bohu. Nebo nado mnou bolo čierne a neobdržal som žiadnu odpoveď. Napriek tomu som Bohu úprimne v srdci sľúbil, že sa chcem zmeniť.

Neskôr spoznal dr. Towner, že to myslím vážne. Modlil sa som mnou. Po prvý krát som zdvihol svoje ruky a pozeral so zatvorenými očami hore. Krátko na to som pocítil, že niečo ako elektrický prúd prúdilo od končekov mojich prstov, a keďto dosiahlo mojich rúk, ruky sa mi roztriasli. Bol som prekvapený. Nedokázal som svoje ruky ukľudniť. Keď táto moc zasiahla moju hlavu i ona sa začala chvieť. Náhle som bol zasiahnutý „úderom nádhery", myslel som, že vzlietnem, avšak nebolo to nahor, ale to šlo dolu. Vo fraku a so všetkým som bol znovu na zemi. Začal som chváliť Boha.

So zatvorenými očami, zdalo sa mi, že hľadím do tmy nahor. Náhle s tej tmy zažiarilo svetlo, ktoré tmu prešlo ako blesk. Nebo sa roztrhlo a začalo sa zvíjať, až som vzniknutým priezorom mohol zahliadnuť nádherné svetlo. Potom zostúpila ohnivá guľa priamo nado mňa. Z nej vystreľovali ohnivé šípy. Svietila tak jasne, že všetka temnota zmizla. Keď tma ustúpila, zostala ohnivá guľa ešte asi päť minút viseť na mieste. Fascinovaný, hľadel som na ohnivé jazyky, až guľa praskla a padla priamo na mňa. Dr. Towner povedal neskôr, že som inštinktívne z pozície v ľahu vyskočil, aby som uskočil ohňu, ktorý ma mohol zasiahnuť. Nemohol som vôbec tak rýchlo pomyslieť, ako sa to teraz stalo: Oheň sa dotkol môjho čela, cítil som po tele chvenie, potom sa rozšírila moja hruď. Začal som Boha chváliť. Utešiteľ bol tu! Chcel som povedať „haleluja", ale môj jazyk nevypovedal žiadne slovo. Cukal v ústach a ja som nemal nad ním kontrolu.

Po niekoľkých okamžikoch som vyrazil zvláštne zvuky, potom Duch Svätý Sám všetko prevzal. Každé slovo, ktoré som teraz vyslovil, mi bolo známe, avšak používal som reč, ktorú som sa nikdy neučil, napriek tomu mi bolo každé slovo známe ako staroangličtina. Dr. Towner kľačal vedľa mňa a to povedané vykladal. Povedal mi, že som hovoril asi 30 minút v nových jazykoch, aj keď sa mi to zdalo ako chvíľka.


Evanjelizačná služba

Zdá sa to skoro neuveriteľné, že mňa mohol Duch Svätý vyzdvihnúť z malého mesta v Kalifornii a v priebehu jedného jediného roku priviesť do veľkých arén, kde som kázal večer čo večer pred desaťtisícami - avšak presne tak sa to stalo. Aké vysvetlenie pre to je, než to, že Duch Pánov na mňa padol. Nebol som v duchovnej službe žiadnym nováčikom. Ak by to malo niečo spoločné s mojimi prirodzenými schopnosťami, potom iste by sa to stalo skôr. V skutočnosti som si nikdy nepripadal tak ničotný ako teraz. Všetka ctižiadosť, pýcha, áno, moje celé ja ležalo na oltári. Modlitba môjho srdca stále znela: „Ó, Pane, príď so mnou k Tvojmu cieľu!" Vo svojom vnútri som cítil, ako ma Duch Boží vedie toto alebo ono povedať a činiť. Mnohokrát som stál sám udivený a s úctivosťou pred výsledkami svojej vlastnej služby. Všetka česť patrí našemu Pánovi!


Čo videli iní

Keď prišiel do Albany dr. Price, podporovalo ho päť cirkví. Už pri prvom zhromaždení prišli ku Kristu zástupy. Niektorí z nás pastorov zažili evanjelizáciu s Moodym, Torreyom, Gipsy Smithom, Wilbur Chapmanom, Bill Sundayom a inými veľkým evanjelistami, ale nikdy predtým sme nevideli toľko ľudí plakať pri skutočnom vyznaní hriechov.

Už pri prvom uzdravovacom zhromaždení som bol presvedčený, že Boh uzdravuje chorých skrze modlitbu. Druhá osoba, za ktorú sa modlili, mala veľké hrvole. Dr. Price pomazal jej čelo olejom, položil ruku na hlavu a modlil sa jednoduchými slovami, aby jej Pán daroval toľko viery, aby mohla prijať svoje uzdravenie. Do dnešného dňa je zdravá.

Charles Price zostal celkom nezávislý. O sebe samom povedal: „Som kazateľ Ducha Svätého. Nerobím žiadne kompromisy so svojim posolstvom. Kážem úplne posolstvo o Ježišovi Kristovi; tiež krst Duchom Svätým a Božie uzdravovanie v našich dňoch."

Dr. Charles Price zomrel v roku 1947. Bezprostredne po jeho smrti nastala doba divov, ktorá všetko predchádzajúce ďaleko prevýšila.



Fred F. Bosworth


Jeden z najprednejších kazateľov uzdravovania pred druhou svetovou vojnou bol F. F. Bosworth. Mladosť prežil v Sione, v onom meste, ktoré založil Alexander Dowie. Bol členom zhromaždenia Dowieho. V roku 1910 prišiel F. F. Bosworth do Dallasu v Texase. Tam povstala okolo neho silná nezávislá letničná cirkev. Desať rokov bol predstaveným tej skupiny. Po prvej svetovej vojne tiahol ako evanjelista Spojenými štátmi a Kanadou. Bolo nám oznámené, že sa v roku 1924 v priebehu jedného zhromaždenia obrátilo 12 000 ľudí.

F. F. Bosworth bol odvážnym bojovníkom. Ako 73-ročný kazateľ zastával sa v jednej otvorenej debate Božského uzdravovania. Táto udalosť sa stala v roku 1950 a bude popísaná v inej kapitole tejto knihy. Vo svojej starobe sa stal svedkom hnutia, ktoré si ani vo svojich najsmelejších snoch nedokázal predstaviť.


Volanie a odpoveď


Biblická história ukazuje, že Boh odpovedal vo všetkých dobách, keď k Nemu jeho ľud volal. Pomoc prišla vždy často v takej podobe, v akej nebola očakávaná. Pomoc prišla často neskoro, avšak nikdy príliš neskoro. Božie myšlienky nie sú našimi myšlienkami. My žijeme v čase, Boh žije nad časom. My vidím prítomnosť, Boh vidí koniec už pred začiatkom.

Tiež v roztrúsených letničných cirkvách boli ľudia, ktorí poznali pravý počiatok ich hnutí. Navrátenie darov, začiatok v ulici v Los Angeles - to bola časť znovunavrátenia podľa Joela 2:25. Boh zasľúbil úplne navrátenie. Prvá cirkev v Jeruzaleme mala vo svojom strede všetky dary. Prvá cirkev bola v Jeruzaleme, nie v Ríme. Bola to skupina, na ktorú padol na Letnice Duch Svätý. (Sk. ap. 2. kap.)

Nezabudnuté boli slová, ktoré vyslovil Peter v Jeruzaleme: „Striebra a zlata nemám, ale čo mám, to ti dám V Mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!" Boh zasľúbil úplne znovunavrátenie. Veriaci na to čakali - a Boh odpovedal.

Po celom svete sa začali diať veci, ktoré dokazovali, že sa biblické správy zo skutkov apoštolov dokonale zhodujú. Väčšina ľudí mieni, že sú tie správy mýty alebo symboly. V našej generácii bolo stotisíce svedkov rovnakých divov a znamení.

Nový Zákon bol nemysliteľný bez osoby apoštola Pavla. Posledná kniha Biblie by bola nemysliteľná bez Jána, ktorý vo vyhnanstve na ostrove Patmos popísal svoje božské videnia. Prebudenie, ktoré po druhej svetovej vojne začalo, by bolo nemysliteľné bez Williama Branhama. Nespočetní kazatelia a cirkvi boli tým zasiahnutí.

Jedna americká štúdia oznamuje o udalostiach tejto doby:

„William Branham bol bez všetkých pochybností vodcom tohoto hnutia. V jeho službe sa stali znamenia a zázraky ako nikdy predtým." Jeho služba vyvolala veľký poče nasledovníkov a napodobiteľov, avšak žiadny sa nemohol k nemu prirovnať. Známy evanjelista Richard Hall o ňom povedal: „On bol číslom jedna, odvážil sa viac, ako všetci ostatní dokopy."


Úvod
Hore
Späť
Ďalej